2.1.2003
Je nový rok. Skončili sa oslavy, nastupujú predsavzatia. Keďže mám k vám, milí čitateli dôverný vzťah, aj keď sa s mnohými z vás osobne nepoznám, poskytnem vám aspoň náčrt novoročných predsavzatí. Čo sa hodí, použite, čo sa nehodí škrtnite. Mimochodom, nebolo by od veci, keby sme sa niekedy stretli aj osobne. Aspoň by som si vás mohol dôkladne poobzerať, aspoň by som zistil, na čom som.
Ako si predstavujem také stretnutie? Predchádzal by mu inzerát takéhoto znenia: Milan Lasica, publicista, pozýva všetkých čitateľov svojich fejtónov na priateľské stretnutie, ktoré sa uskutoční... A tu som trochu v rozpakoch. Neviem totiž odhadnúť, kde by sa malo stretnutie uskutočniť. Športová hala na Pasienkoch? A čo ak neprídu všetci. Poznáte to, zima, obdobie chrípok a infekcií, hala poloprázdna, neoplatí sa to riskovať. Poloprázdna hala vyvoláva zmiešané pocity. Už to, že človek nevie, či je poloprázdna, alebo poloplná, aj keď v konečnom dôsledku je to jedno. Nasleduje sklamanie, ktoré nemožno zatajiť, z toho vyplývajúca ľahká depresia, postupne prechádzajúca do ťažšej. Nie, športová hala nie. Treba voliť primeranejšie prostredie. Také, ktoré by človeku zdvihlo náladu a dodalo mu chuť do práce.
Je to jasné. Telefónna búdka. Milan Lasica, publicista, pozýva všetkých čitateľov svojich fejtónov na priateľské stretnutie, ktoré sa uskutoční v telefónnej búdke na rohu Dunajskej a Lazaretskej. V takomto prípade by inzerát smelo zniesol dovetok - Príďte všetci. Aj keby neprišli, bude plno. Myslím, že do takej búdky sa zmestia maximálne dvaja dospelí ľudia. Takže ja a ešte niekto. Na druhý deň by vyšla v novinách fotografia: Milan Lasica so svojím čitateľom. Ak by ich prišlo viac, tým lepšie. Stáli by vo fronte pred búdkou. V rukách by mali transparenty s nápisom: Milan, píš ďalej!! Skúste nepodľahnúť takému nátlaku. Mohol by som dokonca robiť fóry. Prísť do redakcie a povedať: Končím. Polovica redakcie by omdlela, druhá polovica (Hríb, Štrasser), zvyknutá aj na dramatickejšie situácie, by začala prosíkať: "Nesmiete končiť, nám dvom je to jedno, ale čitatelia si vás žiadajú!" A oháňali by sa fotografiou fronty pred telefónnou búdkou na rohu Dunajskej a Lazaretskej. "Nebojte sa", povedal by som po chvíli váhania, "ak to chcú čitatelia, budem písať ďalej, aj keby nebolo o čom!" "To predsa nie je nijaký dôvod", zašomral by šéfredaktor. "Keby to mal byť dôvod, nevychádzali by noviny," dodal by jeho zástupca.
Veselo si fabulujem, ale ak ma pamäť neklame, na začiatku som sľúbil, že vás oboznámim so svojimi novoročnými predsavzatiami: Takže:
1. Nevŕtať si v nose. Už toho za tie roky bolo naozaj dosť. Znižuje to autoritu vŕtajúceho, najmä ak sa to deje na verejnosti (javisko, TV štúdio).
2. Každý deň sa sprchovať. Najmä v letnom období. Pri teplotách nad tridsať stupňov nepomôžu ani najvychýrenejšie desodoranty.
3. Pri jedle nemľaskať a nechlípať. (Váham, či chlípanie nepresunúť na budúci rok.)
4. Siakať výlučne do vreckovky. Výnimku možno pripustiť len vo voľnej prírode.
5. Čistiť si zuby aj večer. Ani v tomto veku človek nevie, čo sa môže pritrafiť
To by hádam pre tento rok stačilo. Veľa šťastia a pokračujte v čítaní.
------------------------------------------------------------------–
23.1.2003
Fidel Castro povedal, že na Kube je taký demokratický volebný systém, aký nemajú nikde sa svete. Spočíva v tom, že na kandidátky sa môžu dostať len prívrženci vládnej strany. Príslušníci opozície sa na voľbách zúčastniť nemôžu, pretože ich záujmy sú v rozpore so záujmami socialistickej Kuby.
Iracký diktátor zase vyhlásil, že Američania sú síce technicky lepšie vybavení, ale iracký ľud aj tak zvíťazí, pretože má pravdu. Na celom svete sú demonštrácie proti Bushovej politike voči Iraku. V televízii ukázali rozhorčenú pani, ktorá kričala do kamery, že nesúhlasí s tým, aby naši vojaci išli do Iraku zabíjať nevinných ľudí.
Obyvateľovi KĽDR sa podarilo ujsť zo severokórejského koncentračného tábora, v ktorom bol niekoľko rokov a mal čo robiť, aby to prežil. Podľa fotografií juhokórejskej vojenskej rozviedky je takýchto táborov v KĽDR osem.
Na Červenom námestí sa uskutočnil míting, kde Vladimir Žirinovskij vo vojenskej poľnej uniforme s hodnosťou plukovníka plamenne brojil proti Američanom a označoval ich za iniciátorov tretej svetovej vojny.
Rusi uverejnili fotografie čečenského prezidenta v kruhu svetových teroristov.
Bin Ládin asi žije. Nikto nevie, či naozaj, nikto nevie kde. Presnejšie niekto vie, ale nepovie a vie prečo.
Každý deň vidíme v televíznych správach ako Palestínci zabíjajú Izraelcov a naopak. Kto začal? Keď v štyridsiatom ôsmom vznikol izraelský štát, masívne ho podporovali Sovieti a celý socialistický blok. Arabi boli proti. Po čase začali Sovieti a celý socialistický blok podporovať Arabov. Američania podporili Izrael.
Američania vstúpili po istom váhaní do prvej i druhej svetovej vojny. V tej druhej pomáhali zachrániť Európu pred Hitlerom. Aj tak, že časť z nej prenechali Stalinovi. Američania mali atómovú bombu v štyridsiatom piatom. Rusi až o štyri roky neskôr. Aj vďaka niektorým americkým vedcom, ktorí im dodávali informácie.
Američania bojovali koncom štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov proti severokórejskému režimu, aby zastavili expanziu komunizmu. Maďari v päťdesiatom šiestom sa pomoci Západu nedočkali. Američania pomáhali pribrzdiť komunizmus vo vietnamskej vojne. Nevyšlo to? Alebo vyšlo?
Český ľavicovo orientovaný sociológ charakterizoval rozdiel medzi komunizmom a kapitalizmom takto: "V komunizme tí, čo majú iný názor sedia v base. V kapitalizme si každý môže povedať čo chce, ale nepohodlní sú fyzicky likvidovaní" Takto to vidí český ľavičiar.
Ako to vidí slovenský pravičiar? Ján Čarnogurský organizuje referendum o našom vstupe do NATO, pretože je proti. Pikantné je, že štyri roky sedel vo vláde, ktorá bola za. Buď si nevšimol, že sú za, alebo si oni nevšimli, že je proti. Je tu aj tretia možnosť. Že u nás koalície tvoria subjekty s diametrálne odlišnými postojmi k zásadným otázkam. A vidíte - dá sa to.
V Poľsku, Maďarsku a Česku, členských krajinách NATO vládnu bývalí komunisti, v najlepšom prípade terajší socialisti. V každom prípade je jasné odkiaľ prichádzajú. Na Slovensku vládnu pravičiari. Odkiaľ prichádzajú?
Kúsok dialógu z amerického filmu:
A: Čím asi Američania nasierajú ostatný svet?
B: ... plastové poháre?
-------------------------------------------------------------------
30.1.2003
"Ach, či je ten svet hrbatý..." Takto občas vzdychal môj starý otec, ročník 1888. Neviem, či mal nejaké konkrétne trápenie. Myslím, že vzdychal len tak. Preto, že sa to vždy akosi patrilo. Nepatrilo sa vykrikovať: "Ej, ale je dobre na svete!" To by bolo podozrivé a vzbudzovalo by možno aj závisť. Hádam by sa ešte znieslo zvolanie: "Ej, ale je sem-tam, ale naozaj len výnimočne, dobre na tom svete, inak mimoriadne hrbatom!" To by každý uznal ako objektívnu výpoveď o realite. Lenže takéto zvolanie je na prejav radosti pridlhé. Radosť, ako jedna z najvýznamnejších emócií, si žiada výkrik. Podobne ako bolesť. Ak vás dačo zabolí, skríknete: "Au!" Pretože bolesť treba vyjadriť stručne. Dá sa to aj poeticky. Ako otec Jula Satinského. Spadol na schodoch, udrel sa do hlavy, len tak zadunelo, a keď k nemu pribehol Julo s výkrikom: "Otec, stalo sa ti niečo?" vstal a povedal: "Vrátila sa mi pamäť" Takýto žart môže urobiť len dobre informovaný človek. Človek, ktorý počul, alebo skôr čítal, že pamäť sa vracia rovnakým spôsobom, ako sa stráca. A ešte musí mať ten človek mimoriadny zmysel pre humor, aby si v takej dramatickej chvíli na túto skutočnosť spomenul a sparodoval ju. Všetka česť.
Môj starý otec vzdychal zo zdravotných dôvodov. Vedel, že jajkanie, jojkanie, achkanie, prípadne jujkanie pomáha. Že sa pri tom človeku uľaví. Možno aj na tele, ale určite na duši. Všetky spôsoby ochkania a jujkania sa nedajú ani napísať. Na tie zvuky nejestvujú primerané slová. To sa dá len napodobniť. Preto si myslím, že by nebolo od veci usporiadať pravidelnú prehliadku vzdychania. Tam by sa, povedzme raz do roka, zhromaždili predvádzači. Boli by to zástupcovia jednotlivých regiónov. Predtým by, pravdaže, prešli okresnými a krajskými kolami, aby sa do ústredného v Bratislave dostali naozaj tí najlepší. Finálový koncert, ako inak to nazvať, by sa mohol konať v sieni Slovenskej filharmónie, ktorá je pre jajkanie ako stvorená (skvelá akustika).
Pôvodne som si myslel, že celá akcia by sa mohla volať Joj 2003, ale uvedomil som si, že by sa to plietlo s rovnomennou televíziou. Moderovať by som to síce mohol ja, ale oveľa viac by sa hodil Ladislav Chudík. Dal by večeru to, čo si zaslúži - dôstojnosť a nevtieravý pátos.
"Dámy a páni, vážení predstavitelia neziskových organizácií a odborov, teraz vám príde zajajkať pani Zuzka Mičková z Hnúšte. V živote si svoje vytrpela, dôchodok má mizerný, deti sa na ňu vykašľali, takže sa máte na čo tešiť. Prichádza pani Zuzka!" Pani Zuzka vojde ráznym krokom, zajajká a ovácie nemajú konca-kraja. Samozrejme, inak jajká ženička z Hnúšte a inak univerzitný profesor. Nielen každý región, aj každá profesia má svoje charakteristické jajkanie. Niekedy to prechádza do fňukania, niekedy do otvorenej rebélie. Celkom špeciálne jajkajú menšiny.
Ešte nie som rozhodnutý, či sa bude jajkať len tak, alebo na mikrofón. Mikrofón jajkanie síce zosilňuje, ale na druhej strane ho zbytočne démonizuje. Koniec koncov, naše jajkanie netreba zosilňovať. Počuť ho všade.
------------------------------------------------------------------
6.2.2003
Pretože som moderný človek, mám (od decembra 2000) počítač a používam mail. Už som takmer napísal, že používam mailovú poštu, ale to je, ako keby som napísal, že používam poštovú poštu. Keď som bol malý, občas k nám chodil človek, ktorý používal cudzie slová spolu s ich slovenskými ekvivalentmi. Hovoril "Bol som tam ad persona osobne" Alebo "Nemci do nás hodili ručný handgranát." Neviem prečo to robil, azda kvôli mne, aby som rozumel, každopádne to bolo zaujímavé a vytváral tak v mojich očiach obraz človeka svetaznalého.
Ale vráťme sa k meritu veci. (Mal by som napísať - vráťme sa k podstate merita, alebo k meritu podstaty.) Mailom, ak chcete, elektronickou poštou, prišiel mi, nevedno od koho - Apel. Výhoda elektronickej pošty je, že nemusíte chodiť na poštu. A ešte predtým napísať list, vložiť ho do obálky, oblízať ju a zalepiť, potom oblízať známku a nalepiť ju a napokon hodiť list do poštovej schránky, ale pretože v centre Bratislavy sú poštové schránky iba na budove Hlavnej pošty, tak ho radšej podáte v budove. Vtedy netreba oblizovať známku, ale zas treba vystáť rad. Nevýhodou elektronickej pošty je, že vám môže napísať každý, kto sa dostane k vašej adrese. A ak mailujete pravidelne, dostane sa k nej každý. Tak mi pred časom pisateľ mne neznámeho mena napísal, že ho štve, ako píšem fejtóny do Domina. A vôbec nepovažoval za potrebné aspoň sa ma najprv opýtať, či ma to zaujíma. Asi bol presvedčený, že na jeho mail už netrpezlivo čakám.
Tak nečakane prišiel aj Apel. Viete o čo ide. Umelci vyzývajú bulvárnu tlač, aby sa miernila. Podpísal som to, pretože som bol čerstvo znechutený, ako písali o Julovej smrti. Inak si, pravdaže, myslím, že bulvár len robí svoju prácu. Tak ako my svoju. A tiež sa to, čo robíme, nemusí každému páčiť. Ale myslím si, že by mali existovať nejaké neviditeľné limity odkiaľ pokiaľ. Čo ešte áno a čo už nie. Lenže tie limity nemožno celkom konkretizovať, práve preto, že sú neviditeľné. Je to tak trochu ako s negatívnou kritikou. Ak sa vás netýka, považujete ju za užitočnú. Ak sa vás týka, za neobjektívnu. Protestovať proti tomu, ako o nás píše bulvár, je asi zbytočné. Ale neprotestovať tiež nie je bohviečo. Pobavilo ma, ako o tomto proteste písali minule v tomto magazíne. Redaktorka prišla na recept hodný mojej starej mamy. Vraj máme žiť tak, aby bulvár nemal dôvod o nás písať. A ak chcú písať o našej smrti, nemáme umierať, dodávam ja, starý otec.
Takže výzva umelcom, ktorí nechcú, aby o nich písala bulvárna tlač:
1. Ak nechcete, aby písali o vašom rozvode, radšej sa ani neberte
2. Ak sa už vezmete, ploďte deti za prítomnosti štátneho notára, aby bolo jasné, že sú vaše.
3. Milenci, ak už niečo také musí byť (Fuj!), nech sa schádzajú v susedných štátoch, kde ich nikto nepozná (neplatí o ČR).
A na záver. Bulváru ide o zisk. Ak ten zisk chcú dosahovať na náš účet, som za to, aby sa oň s nami delili. Takémuto apelu budú najskôr rozumieť.
-------------------------------------------------------------------
13.2.2003
V Austrálii sa obrovské množstvo žien vyzlieklo na lúke donaha a vytvorilo útvar, ktorý z nadhľadu vyzeral ako srdce. Vo vnútri srdca bol nápis No war! Takto poeticky, inšpirované Aristofanom, protestovali proti vojne v Iraku. Vlastne proti možnosti, že v Iraku bude vojna. Pretože v Iraku vojna ešte nie je. Ale každý čaká, kedy už bude. A želá si aby nebola.
To je poriadne zamotané. Takáto vážna téma vlastne ani nie je vhodná pre fejtón. A ani by som sa jej nedotkol, nebyť tých poetických nahotiniek a komunistického predáka v slovenskej televízii. Povedal, že iracký ľud si sám a z vlastnej vôle zvolil Saddáma na svoje čelo, a preto by sa USA nemali irackému ľudu do toho miešať. Dobrovoľnosť rozhodnutia irackého ľudu demonštruje vraj vysoké percento, ktorá Saddám získal v nedávnych prezidentských voľbách. Nuž existovali aj iné režimy, kde vládnuca garnitúra dosiahla vo voľbách skoro sto percent a kde sú? Mimochodom, bolo by pekné, keby komunisti v záujme irackého ľudu vyšli do ulíc nahí a vytvorili útvar, ktorý by z nadhľadu vyzeral ako kosák a kladivo.
Je ťažké niečo dokazovať diktátorovi. Všelijaké komisie chodia po Iraku a nevedia nájsť to, čo hľadajú - zbrane hromadného ničenia. Ani pri návšteve Terezína nebola delegácia medzinárodného Červeného kríža ničím zvlášť pobúrená. Všetko bolo O.K. Po utrpení a neprávosti ani stopy. Vyhrávala dychovka, svietilo slnko. Takže v tej atmosfére pohody nikomu ani nedošlo, že všade dookola sú len samí Židia. Nikomu to nebolo čudné. Nechcem zneužívať lacné paralely, ale naozaj si tí komisári myslia, že keď vystúpia v Bagdade z lietadla a začnú hľadať zbrane, predstavitelia miestnych orgánov budú kráčať poslušne popri nich a mrmlať: zima, zima, teplo, horúco, bingo?! Toto je len ďalší dôkaz, aké sú demokratické spoločenstvá bezmocné voči totalitným zoskupeniam. Lebo dodržujú pravidlá. Diktátori pravidlá nectia, ale trvajú na tom, aby ich demokrati dodržiavali. A ak by náhodou niekomu napadlo vystúpiť proti zlu z jedinej pozície, ktorú zlo rešpektuje - z pozície sily, spoja sa proti nemu diktátori ruka v ruke s demokratmi, aktivistami, komunistami a nahými ženami. Spája ich to, že sú za mier. Čo je pekná myšlienka a dáva diktátorom ak už nie voľné ruky, tak aspoň nádej na prežitie.
Problém je v tom že nahotinky nevedeli, kedy teroristi naletia do Dvojičiek. Iste by boli predtým protestovali. Možno tiež v Austrálii. Lebo keby sa vyzliekli donaha v Bagdade, tak by ich tamojší obyvatelia jednomyseľne ukameňovali. Teroristi nemusia žiadať o povolenie k útoku Bezpečnostnú radu OSN. Ak by to tak bolo, iste by im povolenie nedala a konečne by zavládol mier na celom svete. Vážení, tu pomôže len James Bond.
-----------------------------------------------------------------
20.2.2003
Zomrel Miroslav Horníček. Pred pár mesiacmi sme ho z iniciatívy Milana Markoviča boli navštíviť v libereckej nemocnici. Sedel na stoličke (lekár nám predtým povedal: "Počkajte, posadíme vám ho"), díval sa kamsi do neurčita, azda tam, kam sa neraz odobral, a vyzeralo to tak, že nás veľmi nevníma. Až keď som pri odchode stál vo dverách, povedal sotva počuteľne: "Pozdravuj Jula." Cestou domov sme si s Milanom hovorili, aké je to nespravodlivé, že človek, ktorý celý život tešil iných, končí takto. V tej chvíli ma zarazila banálnosť tohto konštatovania. Ale aká banálnosť, keď je to pravda? Tešiť iných je klišé. Lenže aj to je pravda! Radšej budem naňho spomínať, keď bol v plnej sile.
Keď som ho videl prvý raz na javisku vedľa Wericha v bratislavskom PKO. Hrali Cézara a boli očarujúci.
Keď ho Ján Meravý pozval koncom roku 1959 do Tatra revue na mládežnícke predpoludnie, díval sa na nás dvoch s Julom a "řval smíchy"
Keď sa potom s nami stretol a rozobral náš výstup takým spôsobom, že sme sa definitívne rozhodli pri tom zostať.
Keď sme mali prvé spoločné vystúpenie v štúdiu VŠMU v Redute a ja som si pri ňom pripadal ako úplná nula, ale tváril som sa naopak.
Keď som chodil na predstavenie Težká Barbora na státie do divadla ABC každý večer a v sobotu aj popoludní.
Keď sme ich videli s Milošom Kopeckým v hre Byli jednou dva. Posadil nás do prvého radu, a keď tam mali dialóg o starých rodičoch, povedal pred preplneným hľadiskom: "Já měl dva dědečky, Lasicu a Satinského." Okrem nás dvoch sa nikto nezasmial.
Keď som chodil na nich dvoch v nezabudnuteľnom Tvrďáku. Réžia Ján Roháč.
Keď prišiel na návštevu k mojej matke, ktorá ho zbožňovala.
Keď videl Soirée v Divadle na korze a cestou z predstavenia nám povedal, že hráme príliš rýchlo.
Keď nám raz večer v šesťdesiatom ôsmom u Veľkých Františkánov ponúkol tykanie a ja som nelenil a hneď po prípitku som sa ho opýtal: "Miro, nevieš, koľko je hodín?"
Keď sme prišli neskoro na svadobný obrad Janka Roháča na Karlštejne a skoro sme zožali aplauz.
Keď nás pozval do televíznych Hovorov H a my sme tam dali kolovať halušku.
Keď sme boli v sedemdesiatom spolu na dovolenke v Jugoške a z dediny Puchariči nad Dubrovníkom sme podgurážení šli do hotela voľným pádom.
Keď mu počas nakrúcania Pisárov zomrel jediný syn Honza. Vidím jeho zúfalé oči, keď sa ma pýtal: "Proč právě já?"
Keď sme v sedemdesiatom druhom boli v kancelárii riaditeľa Mestských divadiel pražských Otu Ornesta dohodnúť naše spoločné predstavenie. Malo sa volať Terno. O pár týždňov už nebol Ornest v Mestských, Horníček v Hovoroch H a my v Divadle na korze.
Keď som si prečítal jeho Dobře utajené housle a zaspieval som mu: "Očarený bývam, keď na husliach mi hráš."
Keď sme mu na našom poslednom spoločnom vystúpení dali k osemdesiatke slečnu zabalenú v balíku.
Odišiel osemdesiatštyriročný. Smrť je nedisciplinovaná. Niekedy príde priskoro a niekedy nechá na seba čakať. Miroslav, budeš tam v dobrej spoločnosti.
------------------------------------------------------------------
Komentáre