18.6.2003
Niektoré pesničky si človek pamätá celý život. A vracia sa k nim. Nerád by som sa dostal do polohy tzv. hĺbkových úvah, hoci by sa dalo, keby sa chcelo. Stačí sa rozbehnúť. Pieseň je ako drahokam, čím je staršia, tým má väčšiu cenu. Je ako diamant, aj pod nánosom času svieti večným svetlom. A podobné a iné kraviny sa dajú popísať nielen o pesničkách, ale o všetkom. Aj o zemiakoch.
Zemiaky sú jedinou pozitívnou hodnotou, ktorá k nám prišla z Ameriky. Táto veta dnes rezonuje kdekoľvek. Každý sa pousmeje a súhlasne pokývne hlavou. Iná vec je, že zemiaky sú dá sa povedať, naším národným pokrmom, pokiaľ nám pamäť siaha. To by znamenalo, že pamäť nám nesiaha ďalej ako do šestnásteho storočia. Máme teda krátku pamäť. Aj pokiaľ ide o zemiaky. Lepšie povedané, máme krátku pamäť a zemiaky nie sú výnimkou. Hľa, kam sme sa dostali od pesničiek!
Ale fakt. Melódie evokujú všeličo. Najmä však pocity. Prvá pesnička, ktorú ma naučil otec, sa volala Staré dievky. "Staré dievky čo deláte / prečo sa vy nevydáte / kúpte si oleja / namažte si kolená / namojdušu sa vydáte / A ak sa nechcete vydať / skúste sa dať namaľovať / na bielom papieri / na cínovom tanieri / budeme sa na vás dívať." Neviem, či je ľudová, alebo zľudovená, ale ako vidíte, pamätám si ju dodnes. V tom texte je niekoľko fascinujúcich obratov. "Čo deláte", Bohemizmus ako Brno, ale ja tam zjavne kvôli rýmu "čo deláte - nevydáte". "Kúpte si oleje / namažte si kolená" Pokyn za účelom rýchlejšieho vydaja. O tom som rozmýšľal celé detstvo. Prečo si majú namazať kolená, ak sa chcú vydať. A v druhej slohe, keď už staré dievky na vydaj rezignovali, sa mi veľmi páči rada, aby sa dali namaľovať. Zvlášť ma teší, že na cínový tanier. Vždy keď budeme z neho jesť, uvidíme jednu z nich. Možno nám bude lepšie chutiť.
Takto si pamätám veľa pesničiek. Niekedy v šesťdesiatom roku ma môj pražský priateľ, vtedajší člen divadla Semafor, naučil český text Ellingtonovho evergreenu Solitude. Napísal ho Jiří Suchý a ja som ani predtým, ani potom nikdy nikoho ten text nepočul spievať. "Když tak večer jdu / po stráni / tu na dlaň pad / mi zlatý brouk / V rámci jarních snú / mám přaní/ své dívce dát / ho za klobouk / Vím že brouk zlatý/ by bez debaty / jí slušel velice / však dívku nemám / a tak chodím sám / ve svitu měsíce / S broukem na dlani / po stráni / a v duši žal / že jsem tak sám." Nádhera. Ak poznáte melódiu, je to ešte väčší zážitok. A, sám tomu neverím, nedávno som ju spieval pred vypredanou Lucernou. Vyprovokoval ma autor textu. Napísal mi: Milý pane Lasico, nemaje po ruce jiného papíru píšu Vám na tento boďák. Tak sa v naší vlasti říká bodovému scenáři. Jak ve Vaší? Doneslo se mi, že byste byl ochoten zazpívat na tomto večeru Solitude s mým textem. Taky se mi doneslo, že byste nebyl ochoten. Ale mně by to, pane Lasico, udělalo velikou radost, a tak prosím: buďte ochoten. S pozdravem Jiří Suchý."
Bol som ochotný a neľutujem. A u nás sa tiež vraví boďák, a nie bodiak, ako by si niekto myslel.
------------------------------------------------------------------
Bodka Milana Lasicu
23.07.2013 18:09:59
Komentáre