13.3.2003
Nepamätám sa, kedy som prvý raz počul meno Stalin. Možno koncom vojny a možno, až keď som začal chodiť v štyridsiatom šiestom do školy. Tam sa o Stalinovi určite hovorilo, aj keď v triede ešte visel portrét Edvarda Beneša, vtedajšieho prezidenta. A učili sme sa o Masarykovi a Štefánikovi. Stalin ešte rozhodne nebol na čele. Bol jeden z mnohých. Zo sovietskych hrdinov sa vtedy medzi chlapcami viac hovorilo o Čapajevovi alebo o Čkolovovi. Filmy o nich premietali v kine Liga, kde sme boli ako doma. Okrem nich sa premietal aj dokumentárny film Akademik Cycin a, možno povedať, práve tento sovietsky vedec bol vďaka svojmu menu medzi nami najpopulárnejší. Už sa nepamätám, v akej oblasti bádal, ale je mi jasné, že naňho nikdy nezabudnem. Pretromfol aj Mičurina, ktorý tiež nemal meno na zahodenie. Stalin, skrátka, ešte neletel, jeho čas mal len prísť.
A prišiel. Prvý raz som si uvedomil, celkom naplno, Stalinovu osobu v štyridsiatom deviatom, keď oslavoval svoje sedemdesiatiny. To si nebolo možné nevšimnúť. Z Československa putovali do Moskvy vlaky, áno vlaky darov a na Stalinovom námestí, dnešnom námestí SNP, sa objavila Stalinova socha v mierne nadživotnej veľkosti. A potom sa to rozbehlo. Stalinove ulice, Stalinove závody, Stalinov štít, predtým Gerlach. V kinách sa pred naším žurnálom premietali sovietske Novosti dňa a v každých Novostiach boli zábery živého Stalina. Ako zdraví pracujúcich, ako berie do náručia deti, ako rozmýšľa, ako oddychuje, ako pracuje, ako sa zúčastňuje na zjazde. Vtedy som si všimol zvláštnu vec: tento prvý muž sedel vždy na zjazdovej tribúne v druhom rade. Vošiel do sály, všetci vstali a skandovali: "Nech žije súdruh Stalin!" A on vyšiel na tribúnu a posadil sa do druhého radu. Nenápadne, skromne, ako člen kolektívu. To bolo, aspoň pre mňa, mimoriadne pôsobivé. Nebol som najdisciplinovanejším žiakom a naša triedna učiteľka mi oznámila, že príde k nám porozprávať sa s mojím otcom. V zúfalstve som si vo svojej izbe prišpendlil na stenu Stalinov portrét, aby som na ňu urobil dojem. Triedna nechodila, začítal som sa do nejakej mayovky, vtedy zakázanej literatúry, a keď prišla a uvidela na stene Stalinov obraz a v mojich rukách Winetua, hneď jej bolo všetko jasné o mojom kádrovom profile.
No a potom, keď Džugašvili zomrel, to bolo plaču. Mesto bolo potiahnuté čiernym súknom ako v rozprávke. A my chlapci zo siedmej B sme museli stáť čestnú stráž pred Stalinovou bustou. Tam išlo do tuhého. Vydržať pol hodiny stáť v pozore a nerozosmiať sa bolo nad ľudské sily. Takže kádrové profily dostali ďalší úder. O tri roky Chruščov pochoval Stalina druhý raz a začalo sa celonárodné prebúdzanie. Tí, čo ho velebili, začali ho kritizovať, ti, čo ho okiadzali, začali na neho kydať, tí, čo ho zbožňovali, zatracovali ho. Ján Kostra, inak úžasný básnik, napísal verše: "Včera sme boli s Markou na malinách / a dnes jej dcéra moju báseň Na Stalina / recitovala na slávnosti." Po Chruščovovom odhalení sa verš jemne zmenil: "Včera sme boli s Markou na malinách / a dnes jej dcéra moju báseň / recitovala na slávnosti! A Kostrova poéma Na Stalina dostala po dvadsiatom zjazde nový názov: Nasrali ma.
Stalin, Gottwald, Široký - nech nám žijú na veky!
------------------------------------------------------------------
Komentáre