9.4.2007
Neviem, či sa to hodí, ale risknem to. Môj otec by mal tento mesiac sto rokov, tak som si pomyslel, že by nebolo od veci zaspomínať si na neho.
Prvá spomienka sa viaže na dunajské nábrežie. Kráčal som, možno trojročný, po múriku na nábreží a otec išiel po chodníku popri mne a držal ma za ruku. To sa opakovalo pravidelne každú nedeľu. Takisto sa opakovalo, ale už menej často, že sme v nedeľu, keď mama nebola doma, šli s otcom na obed do Savoyky. To bola obľúbená reštaurácia stredných vrstiev. Vždy, naozaj vždy som si objednal sviečkovú na smotane.
Z domu som na to jedlo nebol zvyknutý, takže v Savoyke som sa cítil naozaj ako v zahraničí, keď som si knedle namáčal do omáčky. Otec si dal po obede malé pivo a zaplatil. To bol rituál. Zobral od čašníka účet, nasadil si okuliare a kontroloval cifry. Išiel som sa vždy prepadnúť od hanby. Myslel som si, že tým vyjadruje čašníkovi akúsi nedôveru. Ale čašník vedel, že otec je bankový úradník, chápal ho a napokon - vždy dostal prepitné. Áno, otec bol bankový úradník. Pracoval v Tatra banke a prešiel tam všetkými funkciami zdola nahor, od disponenta cez prokuristu až po námestníka riaditeľa. Tatra banka mala sídlo v tej budove, kde je dnes ministerstvo kultúry. Predtým, v šesťdesiatych rokoch tam sídlila televízia. A ako to už býva, keď sme tam so Satinským nastúpili po skončení prezenčnej služby ako dramaturgovia, posadili nás rovno do otcovej kancelárie. Bankový úradník, to bývala extratrieda a môj otec bol vraj vynikajúci odborník. Verím tomu. Po štyridsiatom ôsmom, keď Tatra banku zrušili, otca dali do výroby, ale po čase sa zase vrátil k svojmu fachu. Pracoval v banke, v spotrebných družstvách a nakoniec na JRD v Lamači ako ekonóm. Očití svedkovia hovoria, že keď tam nastúpil, družstvo bolo v hlbokom mínuse a keď po rokoch odchádzal, mali niekoľkomiliónový zisk. Skrátka, nedalo mu to, bol to profík. Keby sa bol komunizmus zosypal už v šesťdesiatom ôsmom, títo muži, ktorí vtedy mali okolo šesťdesiatky mohli v nových pomeroch poskytnúť know how. V osemdesiatom deviatom tu už neboli.
A myslím si, že chýbali. Môj otec bol mlčanlivý muž, nemal nijakého koníčka, beletriu asi nečítal, zato napísal niekoľko odborných publikácií. Jeho zhovorčivosť najlepšie vystihuje masledujúca príhoda: Sedeli sme u jeho sestry, otec, ona a ja, ona sa ma stále vypytovala, ako sa mám, či nechcem niečo jesť, otec mlčal, teta začala odznova, a tak to šlo dobrých dvadsať minút, vtom nastala sekunda ticha, teta sa potrebovala nadýchnuť a do toho ticha povedal otec pamätnú vetu: "A v Juhoslávii vraj zakáľajú bez povolenia." Nebolo k tomu čo dodať.
Zdroj: Milan Lasica Bodka 2, Forza Music 2009
-------------------------------------------------------------
Komentáre