16.2.2009
Starí herci už nemusia hrať. Stačí, ak sú. Toto je ideál a mimoriadna výhoda hereckej staroby. Čo treba na to, aby herec túto métu dosiahol? Predovšetkým sa treba dožiť primeraného veku. Treba vyzerať poriadne opotrebovane, ledva stáť na nohách, mať zvráskavenú tvár, zakalený pohľad a unevené pohyby. Potom vás posadia na javisko, alebo pred kameru a vy nemusíte robiť nič, len sa dívať. A po chvíli dívania povedať, dajme tomu: "Život je sviňa." Ručím vám za to, že publikum, divadelné, filmové či televízne spozornie. Dokonca aj kritik sa vyjadrí pochvalne. "Predstavenie nestálo za veľa, herci hrali priveľmi pateticky, niektorí zas preháňali komiku v neznesiteľnej miere, stačilo však, aby na scénu prišiel (na plátne sa objavil) nestor nášho herectva X.Y. a hneď tu bol očakávaný emociálny efekt, pretože nestorovi stačilo sadnúť si na stoličku, pozrieť sa do hľadiska a povedať, že život je sviňa a my sme mu uverili. Ako málo stačí, aby sa nás dotkla sila umenia."
Chudáci mladí herci. Musia hrať. A musia hrať odušu. A niekedy aj ostošesť. A často o ničom. Ale musia hrať. Keby nehrali, keby len tak existovali, nepovažovali by ich za umelcov. To by som mohol zahrať aj ja, povedal by divák, rozčarovaný z umierneného výkonu mladého herca. Nanajvýš by nejaká diváčka mohla povedať: "Je to fešák." Nuž ale na to predsa nemusíte štyri roky študovať herectvo na vysokej škole. Fešák nemusí byť vysokoškolsky vzdelaný. Stačí, ak je urastený. A fešáčka (málo používaný výraz) pekná v tvári a výrazná v ostatných partiách. Ale primerane. Lebo kritici aj diváci sú neúprosní. "Tá má také ritisko, že sa na malé javisko nezmestí." To je kruté. Ale predstavte si dotyčnú s veľkým ritiskom, ako hrá v malom, nezávislom, nekomerčnom, mimoúrovňovom divadle a na scénu môže vytrčiť len hlavu, zvyšok musí zostať v zákulisí. Pričom nie je isté, či malé nezávislé divadlá, majú také veľké zákulisie, že sa tam inkriminované ritisko zmestí. Preto sa veľké pozadia môžu pretŕčať len na veľkých scénach, najčastejšie v operných domoch, kde sa s tým už akosi automaticky kalkuluje. Ak hrá mladý herec napríklad Hamleta, má pri ústrednom monológu Byť či nebyť čo robiť, aby zaujal. Monológ každý pozná a čaká naň ako v Tosce na áriu Cavaradossiho. Aj tú každý pozná. Ale ako to tenor zaspieva? A čo výšky? Pri monológu Hamleta netreba spievať (niekedy by to nebolo na škodu), treba ho podať inak ako predtým. Po novom. To je smrtiaca výzva.
Byť celkom iný, ako boli všetci doteraz, to zabíja. Najmä ak sa o to herec usiluje. Ak to príde len tak, mimochodom, je to v poriadku. Ale usilovať sa o originalitu je ťažšie, ako nasilu byť šťastný. Preto mladí herci na rozdiel od mladých herečiek túžia na javisku zostarnúť. Aby už nemuseli hrať. Aby mohli len tak existovať.
Zdroj: Milan Lasica Bodka 2, Forza Music 2009
-------------------------------------------------------------
Komentáre