20.3.2003
Aké bolo dnes obecenstvo? To je najbežnejšia otázka herca hercovi po predstavení. Dnes sme mali dobré publikum. Dnes to nestálo za veľa. Celkom fajn. Nebolo to najhoršie. Boli tam úplný debili. Čo to boli za ľudia, nerozumejú po slovensky? To sú najčastejšie odpovede. Takéto výmeny informácií sa dejú veľmi diskrétne, nepatrí sa totiž verejne hodnotiť publikum. Ktovie prečo? Asi sa bojíme, že keby sme ich hodnotili tak prísne ako nás niekedy hodnotia recenzenti, viac by do divadla neprišli. Dotklo by sa ich to.
Predstavme si, že po každom predstavení by sa v novinách v rubrike Ako to vidia tvorcovia herci vyjadrovali k obecenstvu, ktoré bolo na predstavení predošlý deň. "Včera večer boli u nás v divadle pravdepodobne Marťania, konkrétne diváci v treťom rade na sedadlách číslo sedem a osem, v deviatom rade na číslach dvanásť až devätnásť a celý balkón, okrem sedadla číslo šesť v druhom rade, sa ani raz počas prestavenia nezasmiali, hoci všetci vedia, že ide o veselohru, tvárili sa pohŕdavo (tretí rad sedem a osem), nezúčastnene (balkón), sedeli rozvalení a nereagovali na niektoré pointy (deviaty rad dvanásť až devätnásť). Marián Labuda st. P.S. Keď neviete, čo je smiešne, zostaňte sedieť doma a dívajte sa na televízor!" To by ešte nič nebolo, ale čo keby protagonista (v tomto prípade Labuda st.) žiadal nápravu a dotyční diváci by na predstavení museli prísť znova a správať sa tak, ako sa patrí. Po skončení predstavenia by prostredníctvom zvoleného zástupcu vykonali verejnú sebakritiku pred celou sálou: "Mrzí nás, že minule sme na tomto predstavení nereagovali adekvátne, bolo to čiastočne únavou, lebo niektorí z nás pricestovali autobusom až z Trebišova, ale aj, priznajme si to, chvíľkovou nepozornosťou, čo zapríčinilo, že nám unikli niektoré rozhodujúce pointy a tým pádom bol náš celkový dojem z predstavenia do značnej miery skreslený. Dnes sme to, dúfame, na druhý pokus napravili, predstavenie sa nám mimoriadne páčilo, dávno sme sa tak nepobavili, svojím výkonom si nás získal predovšetkým M.Labuda st."
A ako by hodnotila publikum povedzme Emília Vášáryová, v tomto prípade rozhodne nie st. ale stále ml.? "Včerajšie obecenstvo bolo fajn, naozaj som spokojná, akurát tá osoba v siedmom rade vpravo sa nemusela celý čas tak príšerne rehotať, bolo to naozaj vyslovene nevhodné, najmä keď si uvedomíme, že Ibsen nie je nijaký komediograf. Inak som spokojná, ale tú osobu už, prosím, viac do divadla nevpúšťajte!" Ako splniť toto želanie umelkyne? Jediná možnosť je, že každý divák pri zakúpení vstupenky by musel predložiť aj fotografiu z posledného obdobia, alebo sa dal odfotografovať polaroidom priamo v pokladnici divadla. V tom prípade by sa dostal na zoznam nežiadúcich a v budúcnosti by mu už vstupenku nepredali. Pravdaže, mohol by mu ju zakúpiť niekto iný (rodinný príslušník, priateľ, náhodný okoloidúci), pre tento prípad by jeho rozmnožené foto mali k dispozícii aj uvádzačky a šatniarky.
Ako vidíte, vychovať si kvalitné publikum nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať niekomu, kto sa pohybuje v inej oblasti, napríklad vo futbale. Tam takéto starosti nemajú, štadióny sú prázdne a hráči sa nerušene môžu sústrediť na hru. Ale boli by sme neúprimní, keby sme im povedali, že im závidíme
------------------------------------------------------------------
27.3.2003
Darmo, Materák, Rybníček sú mená neveľmi vhodné pre riaditeľov takej významnej inštitúcie, akou je verejnoprávna televízia. Také mená bývajú skôr zdrojom humoru na úrovni nižších tried strednej školy. Viem o čom hovorím, tiež som si svoje odskákal. "Kuna... pardon Lasica k tabuli!" Takto vtipkoval za hurónskeho rehotu našej siedmej B náš profesor chémie. Ale aj bez vtipkovania som mal so svojím menom v škole samé problémy. Napríklad, profesorka matematiky sa postavila za katedru a povedala: "Ako znie Pytagorova veta? No tak, hlásiť sa!" Pravdaže, v tej panike som namiesto hlásiť sa rozumel Lasica a krvi by sa vo mne nedorezal. Podobne na tom asi boli v škole Darmo, Materák a Rybníček. Viem si to predstaviť. "Darmo," povedal učiteľ a žiak Darmo zbledol, "darmo," pokračoval učiteľ, "darmo sa tešíte, skúšať dnes budem." Materák. To je nad slnko jasnejšie. Materák - uterák. To by si siedma B nedala ujsť. S rybníčkom to nie je také jednoduché, ale aj tam sa dá všeličo vymyslieť. "K tabuli príde malý rybník", povedal by náš chemik.
Takto trudne sa ľudia s takýmito a podobnými menami pretĺkajú v detstve. V detstve sa to dá vydržať. Ale stať sa s takýmto menom generálnym riaditeľom, to nie je len tak. Preto som sa nikdy neprihlásil do konkurzu. Materák s Rybníčkom mali viac odvahy a prihlásili sa. Darmo tuším ani nijaký konkurz absolvovať nemusel. Dostal ten flek zadarmo. Vidíte. Nezdržal som sa. Ale čo som tým vlastne chcel povedať, ako zvykne vravievať Stano Dančiak v programe Sedem s.r.o. Chcel som tým povedať, že byť riaditeľom tejto verejnoprávnej inštitúcie nie je sranda, ani keby sa človek volal oveľa vznešenejšie. Presvedčili sme sa o tom za posledných dvanásť rokov, keď sa na jej čele vystriedalo hádam dvanásť riaditeľov, a ani jeden nebol úspešný. To už je naozaj dôkaz. Buď o tom, že viesť takú televíziu je mimoriadne komplikované, alebo o tom, že výber bol nesprávny. A je tu ešte jedna možnosť, tá najpravdepodobnejšia. Že každý nový riaditeľ prišiel do televízie s tými najlepšími úmyslami, ale po čase, pomerne krátkom, stal sa hračkou v rukách odborníkov. Inými slovami - spracovali ho miestne kádre. Prišiel napríklad s tým že bude stenčovať stav zamestnancov. Onedlho dokonca založil oddelenie na znižovanie stavu. A výsledok? Stav zamestnancov narástol o spomínané oddelenie a tým sa stenčovanie skončilo. Alebo prišiel s revolučnými predsavzatiami všetko zmeniť a skončilo sa to tým, že dal vymeniť koberce vo všetkých kanceláriách a na všetkých chodbách v tej nezmyselne obrovskej budove.
Riaditeľ Rybníček tiež začal takto tradične. Prišiel a znížil honoráre hercom v dabingu. Druhým krokom už mohlo byť len to, aby si herci do dabingu nosili vlastné mikrofóny. Ale nie! Dočkali sme sa naozaj čohosi nevídaného. Riaditeľ Rybníček chce znížiť stav zamestnancov o 1200 ľudí. Úradníkov. Zatiaľ to len vyhlásil, ale vyzerá to tak, že to myslí vážne. Držím mu palce. Potom už zostáva len prísť na to, čím verejnoprávna televízia vlastne je. Že to nie je zárobkový podnik, že nemá byť existenčne závislá na reklamách a že o programe nemá rozhodovať sledovanosť, ale ani televízna rada.
Keby som bol riaditeľom STV, usiloval by som sa o toto. A aby som to skončil tak, ako v siedmej B - dával by som si pozor, aby mi nikto nevypálil rybníček.
------------------------------------------------------------------
10.4.2003
Mám celkom vyprázdnenú hlavu. Pred chvíľou som sa vrátil z divadla. Hrali sme Rostandovho Cyrana. Koncom roka už bude desať rokov od premiéry. A stále ho hráme. V takom prípade sa už človek občas zamyslí, že prečo.
Mne je to v podstate jasné. Lebo Cyrano má dej. To je to, čo chcú ľudia vidieť. Príbeh. Ona sa zamiluje do neho a on do nej. Lenže ona, ako to zvyčajne u žien býva, chce, aby jej hovoril, ako je do nej zamilovaný. Chce to počuť. A to nie je všetko. Chce, aby jej to hovoril, ako by sme dnes povedali, na úrovni. Peknými slovami v pôsobivých spojeniach. Ona chce metafory! O sexe ani chýru! Chce počuť krásne vety! A čo čert nechcel, on je nevýrečný. Najradšej by išiel rovno na vec. "Cukruje, treba využiť príležitosť!" hovorí Cyranovi pod balkónom. Lenže Cyrano vie, že ona nie je priateľkou priamočiarosti. Páči sa jej obkecávanie, povedali by sme dnes. Treba ju skrátka uhovoriť. Kto bude hovoriť, keď on nie je zhovorčivý? Pomôže priateľ, umelec a básnik. Nie je pre neho problém vyrábať verše na počkanie. Má talent a okrem toho je do nej tiež zamilovaný, takže rýmy tryskajú rovno zo srdca. "Srdce vám toľko chce povedať, predsa však / až dodnes mlčalo..." Sexuológ by povedal, že ona miluje ľúbostnú predohru nadovšetko. Že ju to vzrušuje viac ako fyzická láska. "Čo môže krajšie byť než predstava, je živá..." Cyrano je ochotne k dispozícii. Niežeby mu bola fyzická láska vzdialená, ale má mindrák zo svojho výzoru. Takže využíva príležitosť a exceluje krásnymi rečami. Je majster. Slová sa z neho sypú ako z rukáva. A čo za to? "Len radosť z toho, že to funguje..." Nie je isté, čo v ňom rezonuje silnejšie. Brilantný básnik, alebo nešťastný milenec? Niekedy mám pocit, že radosť z vydareného verša je silnejšia ako utajovaný ľúbostný cit. Najmä ak zadanie, teda opantanie tej devy krásnymi rečami, je také úspešné. Cyrano je asi viac umelec ako milenec. A keď nakoniec vyjde najavo, že autorom slov, do ktorých sa zamilovala, bol on, zľakne sa a chce to zatajiť. "Sú to len slová... kto môže za to, že mám fantáziu, vďaka ktorej som vyjadril tvoj cit?" hovorí mlčanlivému milencovi. Ten sa nevie spamätať z poznania, že krásne slová môžu byť silnejšie ako jeho ramená. Milenec umiera. Umiera aj Cyrano. Nádhera. Obecenstvo fňuká. Je dojaté.
Láska je všemocná, najmä ak ju vnímame prostredníctvom krásnych slov a dômyselnej zápletky. V tej chvíli si ja, celoživotný komik uvedomujem, že reči o tom, aké ľahké je ľudí rozplakať a aké ťažké je ich rozosmiať, slúžia len na chlácholenie nás komikov, aby nám nebolo ľúto. Lebo je to v skutočnosti presne naopak. Diváka možno rozosmiať slovom, gestom, grimasou. Ale na to aby sa rozplakal, potrebujete celý príbeh. A čas. A najlepšie je, keď sa smeje a plače zároveň. A na to zase potrebujete talent. To sú starosti, čo?
-----------------------------------------------------------------
Bodka Milana Lasicu
07.07.2013 18:28:09
Komentáre