29.5.2003
Odborári štrajkovali. Čo iné majú odborári robiť, ak chcú niečo dosiahnuť? Za komunizmu odborári schôdzovali, súťažili (Maturita odborára), chodili zadarmo do divadla, prípadne nechodili, ale dostávali zadarmo lístky, a potom do divadla neprišli. Divadlo bolo poloprázdne, ale vypredané. To bol symbol toho ekonomického švindľa, nazývaného reálny socializmus.
Odborové hnutie (bol v ňom každý) sa volalo revolučné, ale práve revolučnosť sa tam absolútne nepripúšťala. Odborári boli strojcovia sociálneho zmieru, to znamená, že držali hubu a krok. Okrem návštevy divadiel (pracujúci potrebujú trochu kultúry) rozdávali ženám kytice a bonboniéry pri príležitosti Medzinárodného dňa žien a rôzne diplomy zaslúžilým pracovníkom pri príležitosti ich životných jubileí alebo odchodov na zaslúžený odpočinok. A vyberali členské príspevky, pretože, aj keď to zvonka tak nevyzeralo, všetky tieto pôžitky si nakoniec odborári museli platiť zo svojho.
Áno, je to neuveriteľné, ale v ROH bol naozaj každý. To nebola nijaká výberová organizácia. To nebola strana. Kdeže. Strana bola prísne výberová. Členom strany sa nikto nemohol stať automaticky po dosiahnutí veku dospelosti. Kto chcel byť v strane, musel sa o to nejako zaslúžiť, a potom absolvovať, ak si ho strana vybrala, skúšobné obdobie, obdobie kandidátske. Aj členovia strany boli v ROH a predstierali, že sú radovými odborármi. Ale neboli. Po každej celozávodnej schôdzi, na ktorej sa prerokúvali zamestnanecké a iné otázky (napríklad chýbajúci toaletný papier na WC) požiadal predseda strany prítomných členov KSS, aby ešte neodchádzali. "Členovia strany ešte ostanú!" Vždy som bol zvedavý, o čom asi rokujú. Dostávali tam nejaké tajné informácie? Ak áno, o čom? Kde je chýbajúci toaletný papier? Alebo ako sa vyvíja situácia na Blízkom východe? Čo nám malo zostať utajené? Nikdy sa nijaký člen strany nezveril, takže neviem. Fakt, správali sa niekedy ako sprisahanci, ako komplici, ako majitelia kľúčov od trinástej komnaty, ktorá, ako sa neskôr ukázalo, bola prázdna. Prázdna miestnosť bez okna a bez nábytku. Nezariadená cela. A na ošarpanej stene zažltnutý portrét vodcu. Toto tajili pred nami, odborármi. A my sme si celý čas mysleli, že v tej trinástej komnate prinajmenšom sedí nejaký dedo Vševed, ktorý im straníkom z času na čas povie, ako ďalej. A oni to potom aspoň čiastočne oznámia nám odborárom.
Dnes sú odbory slobodné a nemusia sa riadiť direktívami nijakej strany. Sú nezávislé a bez rizika môžu bojovať za záujmy svojich členov. Najradikálnejším krokom v tomto boji je štrajk. Siahne sa k nemu, keď už nie je iná možnosť. Je to legitímny nátlak, legalizované vydieranie. Štrajk pozostáva z toho, že pracujúci prestanú pracovať. Železničiari zastavia vlakovú dopravu. To si musí všimnúť každý. Divadelníci prestanú hrať divadlo. To si nemusí všimnúť nikto. Ako majú vyjadriť svoj protest dôchodcovia? Majú začať chodiť do roboty? Takže treba zvoliť správnu metódu a na správnom mieste. Naši odborári prišli s novinkou. Zatarasili hraničné prechody. A znemožnili vykonávať prácu aj tým, ktorí s ich problémami nemajú nič spoločné. Tak nejako by to vyzeralo, keby herci z Astorky, bojujúc za svoje záujmy, zabránili hercom z Národného, ktorí sa k nim nepridali, odohrať večerné predstavenie.
Jedným slovom, časy rozdávania diplomov sú nenávratne preč. Nastal tvrdý boj.
------------------------------------------------------------------
Bodka Milana Lasicu
13.07.2013 18:14:08
Komentáre