6.3.2003
O čom sa to na našej politickej scéne v poslednom čase tak intenzívne hovorí? Čo je témou dňa? Čo najviac trápi našich politikov? Možnosť nášho vstupu do Európskej únie? Alebo postoj k irackému problému? Nie? Vecné riešenie hospodárskych otázok? Kdeže. Najviac sa hovorí, a často veľmi dramaticky, o odpočúvaní mobilných telefónov.
Začalo sa to tým, že predstaviteľ istej strany dostal hlášku od predstaviteľa inej strany, že vraj vie, kedy a s kým sa mal stretnúť. Dotyčný predstaviteľ z toho usúdil, že je odpočúvaný, pretože schôdzku si dohováral cez mobilný telefón. Ako sme sa dozvedeli, schôdzka sa konala, ale nie s tým, o kom hovoril ten, kto sa to, nevieme od koho dozvedel, ale s niekým celkom iným, zhodou okolností s menovcom toho, s ktorým sa predstaviteľ politickej strany nestretol. Menovec sa do veci nezapojil, ale údajne odpočúvaný vyslovil podozrenie, že celú kauzu má na svedomí ministerstvo vnútra, lebo kto iný by už mohol odpočúvať mobilné telefóny. Ministerstvo sa prekvapilo a obvinenie najprv dementovalo, ale neskôr pripustilo možnosť odpočúvania na ministerstve, ale bez vedomia ministerstva.
Už teraz, ako vidíte, je to také zamotané, že keď to po sebe čítam, neverím vlastným očiam. Mám však čisté svedomie, pretože všetky tieto informácie som čerpal z médií. A to ešte zďaleka nie je koniec. Tieto nejasné údaje totiž prerástli do politického škandálu, v ktorom, ako usudzujú komentátori, vôbec nejde o to, o čo ide, ale o niečo celkom iné, lenže nikto presne nevie, o čo. Každopádne to stačilo na to, aby sa niektorí politici objavovali denne na televíznej obrazovke a rozdávali dobre mierené údery do luftu.
Prípad, pravdaže zamrzol na mŕtvom bode a začal smerovať do stratena, aby ho nahradila nová škandalózna téma - financovanie politických strán. Tento problém sa vytiahne vždy, keď niektorý z politikov chce verejnosti pripomenúť svoje nasadenie v boji proti korupcii a úsilie o čestný politický zápas. Skupina politikov obviní inú skupinu, že je neprehľadne a podozrivo financovaná. Tým sa to zvyčajne končí. Nemožno predsa predpokladať, že by sa napadnutá skupina k niečomu takému priznala. Naopak, napadnutá skupina začína zvažovať trestné oznámenia, ku ktorým už však väčšinou nedôjde. A načo aj, keď na súde si zvolia sudcovia predsedu, a potom sa priznajú, že ho zvolili omylom, ale zvolený sa cíti byť zvoleným, aj keď vyššia inštancia o voľbe pochybuje. Iba verejnosť nepochybuje o tom, že na súde nie je všetko v poriadku. Verejnosť zároveň pochybuje o tom, že jej názor niekoho zaujíma. Ja zasa dosť často pochybujem o tom, že verejnosť nejaký relevantný názor prejavuje s výnimkou jej záľuby v referendách. Vládni politici volajú po pokoji na prácu, a sami sa nevedia dohodnúť, o akú prácu by malo ísť. Opoziční politici by zase s chuťou ukázali vláde, ako sa to má robiť, a v kútiku duše sú radi, že to ukazovať nemusia. Odborári stoja na námestí pripravení zmiesť vládu a bezvýhradne podporujú svojich predákov, ktorí sa potom o pár týždňov, bez problémov s vládou dohodnú
Takto vyzerá politika v našej parlamentnej demokracii. Vždy ma upokojí, keď sa dozviem, že zhruba takisto je to aj v Česku, Poľsku, Nemecku, Francúzsku atď. Sme na jednej lodi a v podpalubí je to podobné ako na prove.
-------------------------------------------------------------------
Komentáre