peternagy

        Byť uveličený

        "Odišiel som celý uveličený, uveličili ma o svojich úmysloch..." Malý synonymický slovník Márie Pisarčíkovej a Štefana Michalusa vysvetľuje slovo "uveličený" ako "naradovaný, natešený, naradostený, nadšený, šťastný, blažený" (Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1988).
        Nie som presvedčený o tom, či je to pravda. Ja z toho slova - ktoré často používame - skôr cítim uveličenie z zmysle zväčšený, veľký, keď sa uveličím - stal som sa väčším, veľkým... Uveličili ma, alebo som sa sám uveličil.
        Prepáčte, že na to idem tak trocha od buka, ale nijaké iné slovo mi nenapadá, ak chcem charakterizovať slovenské vládnuce garnitúry v tomto storočí. Od čias vzniku samostatnej Československej republiky po páde Rakúsko - Uhorska až po radostný demokratický dnešok boli všetky garnitúry do vlády UVELIČENÉ a potom cítili uveličené, že sú tam. To všetko by bolo normálne ako všade inde vo svete - keby na to uveličenie boli tie garnitúry pripravované, keby na to uveličenie mali rozhľad, vzdelanie a skúsenosti. Ale osud ich uveličil (alebo niektoré garnitúry v totalite sa aj sami uveličil) do vlády nečakane, zrazu a mnohých jednotlivcov náhodne. Nepripravené garnitúry vošli do funkcií najprv skromne, ale už od začiatku boli celé uveličené z toho, kde sa vlastne ocitli. Pán farár Hlinka zrazu začal cestovať do Prahy a zasadať v parlamente. Advokát Husák bol uveličený zrazu zo svojej bratislavskej kaviarne do funkcie predsedu zboru povereníkov, Viliam Široký robil výhybkára na štreke pri bratislavskej Káblovke, a zrazu bol predseda vlády ČSR. Predtým bol prezidentom pán farár Tiso, potom bol šofér Dzúr ministrom národnej obrany, rad mien by bol mimoriadne dlhý - keby som chcel ísť na vec chronologicky... Ale tá tradícia, to špecifické "uveličovanie" nepripravených ľudí do vlády je stále živá. Je to z núdze cnosť. Pripravená, podkutá, vo svete vzdelaná garnitúra tu dosiaľ nikdy nebola. Nuž a tá nepripravená, vo svete nevzdelaná, v politike nepodkutá garnitúra musela nutne pocítiť uveličenie, keď sa dostala k moci. Každý, kto sa dostane k moci, musí pocítiť uveličenie. To je ľudské. A z moci sa potom hravo stal zvyk. To mi snáď dajú za pravdu aj príslušníci dnešnej vládnucej garnitúry. Veď keby nepocítili uveličenie, nemali by chuť vládnuť. Nemali by chuť presadiť svoju predstavu štátnosti, ekonomiky, etiky...
        To všetko by bolo normálne, keby Slováci mali na prípravu svojej vládnucej garnitúry aspoň polstoročie vo svojej histórii bez vojen, vpádov, Turkov, Maďarov, Rusov, komunistov, keby mali čas poslať von na svetové univerzity svojich talentovaných študentov, keby tí študenti potom mohli v pokojnej demokratickej atmosfére zbohatnúť, UVELIČIŤ SA v pozícii národnej elity... Lebo takúto pokojnú, bohatú, psychicky vyrovnanú elitu náš národ nikdy nemal. Prvá generácia študentov po prevrate v roku 1918 cestovala vlaom do Prahy načierno... Jednoducho ten chlapec nemal na vlak. Chcel študovať, rodičia, americkí Slováci, miestni zbohatlíci pomáhali, ale aj tak to bola bieda. Potom z tej biedy urobili komunisti cnosť. Narobili vysoké školy pre deti z chudobných pomerov (ale vysoké školy na akej úrovni?) a spadla železná opona. Opäť sme nemali pripravovanú kvalitnú elitnú garnitúru do čela štátu.
        A v tejto situácii nás našiel aj november 1989. Prvá vládnuca garnitúra po prevrate pred tromi rokmi bola uveličená tým, kam sa to dostala. Zrazu tí chudáci brali namiesto 2500 - 3500 čistého 15 000 čistého. To by uveličilo každého. Ale pripravení vládnuť neboli. Aj tak amatérski skončili. A dnešok? Ešte stále nebol čas na prípravu vládnucej ELITY. Vo svete vzdelanej, do vlády pripravenej garnitúry.
        A to ma upokojuje. Nie som z toho uveličený, ale považujem to za normálne. Môj syn v budúcom tisícročí už bude žiť za ELITNEJ SLOVENSKEJ VLÁDY. Máme na to.
        ELITA nemôže vzniknúť šibnutím čarovného prútika. Iba ak peudoelita. ELITA národa si musí svoju cestu do elity pretrpieť, odpracovať, vydobyť. Až potom budeme všetci uveličení.
                                        Július Satinský