Autorom nasledujúcich textov je košický rodák Sándor Márai (1900 – 1989), maďarský publicista a spisovateľ. Vyšli pod názvom Kniha byliniek, Kalligram 2002, preložil Peter Macsovszky.
O otužovaní a udržiavaní poriadku
Duchovná tvorivá práca potrebuje presne také zoceľovacie metódy, tréningy, dodržiavanie zdravotných návykov a každodenných zásad tak, ako to robia šermiari či krasojazdci alebo vzpierači. Zanedbaný, podlý, nečistý spôsob života nedovoľuje preniknúť na niekoľko sekúnd do arény ľudského úsilia najvyžšieho rádu, k tvorivej duchovnej práci.
Spôsob života, jednoduché a nenápadné správanie sa v živote, prijímanie potravy, okolie, denný režim – aj toto určuje kvalitu básne alebo štúdie.
Nemôžeš viesť rozhovory s Bohom od piatej do pol šiestej popoludní, ak si v noci a cez deň žil ako sviňa. Nenásytný, chamtivý alebo podlý spôsob života ti vrhá odpadky aj do čistého plesa práce. Premýšľanie vyžaduje neprestajné praktizovanie; a tvorba aj čosi navyše.
O stave pohotovosti
A keďže sme smrteľní – najväčším darom ľudského života je, že každým dňom vidíme túto skutočnosť jednoduchšie a chápeme ju dokonalejšie -, každodenný život si musíme zariadiť tak ako človek, ktorý žije v stave pohotovosti. Ako Seneca, keď v Urbse vládne Nerón, ako dámy a páni v temniciach Conciérgerie (Parížska väznica, odtiaľto odvážali odsúdencov na popravisko v čase francúzskej revolúcie); ako každý, kto žije v revolúcii. Pretože život je revolúcia. Najmä niekedy; napríklad v čase, v ktorom teraz žijeme a v ktorom moc uchopili masy.
Preto musíme žiť zo dňa na deň. Odpovedať svetu každý deň, listom, citom alebo myšlienkou. Preskúmať pochybnosť okamžite ako sa objaví; ak sa dá, odpovedať na otázku podľa najlepších schopností, spracovať a dovŕšiť aktuálny úsek svojej úlohy. Aj príroda žije zo dňa na deň, každý deň všetko spracuje, zariadi, dokončí a uloží na svoje miesto.
O úrade a úradníkovi
V dejinách rozvinutejšieho ľudstva, žijúceho v spoločnosti, nejestvuje doba, v ktorej by vynikajúci básnici a myslitelia nenadávali na úrad a na úradníka. Nerobili to iba nomádi a hordy. Skupiny zlúčené do spoločnosti sa nemôžu zaobísť bez tohto nutného zla, bez úradu: Cicero naň nadáva takisto ako Shakespeare alebo Montesquieu a žiadne doba sa bez neho nezaobíde. Pretože na počiatku bolo priestranstvo, agora, za ktorú ľudia vymenili kočovný život, aby riešili spoločné úlohy; okolo priestranstva sa vybudovalo mesto, polis; okolo mesta, s chorobným, ale prirodzeným bujnením vznikol štát. Tento proces sa po tisícročia opakuje v jednotvárnom tempe. Úradník je dôsledkom spoločnosti, úrad je podmienkou fungovania mesta. Zatiaľ ešte nikto nevynašiel nič iné ani lepšie.
A úrad bol vždy zlý, vždy sa zahrával; mysli na to, keď stojíš v rade pred pokladňou, aby si po zdvorilom a pokornom vyčkávaní zaplatil dane alebo aby si zachránil niečo, čo ti podľa práva a zákona beztak prináleží. Účelom úradu nie je to, aby bol “dobrý.” Jeho záujem nie je ľudský, ale štátny. Najlepší úradník a najdokonalejší úrad je taký, ktorý veľmi neotravuje život. Ten ktorý sa veľmi nečiní. Ak život a úrad uzavrú medzi sebou kompromis, akoby uzavreli päťdesiatpercentnú dohodu a priveľmi si neubližujú; to je najviac. No tohto sú schopné iba veľmi rozvinuté, prezreté, väčšinou už upadajúce spoločnosti a úrady.
O strúhanom jablku
Konáš múdro, ak každé ráno po prebudení a pred jedlom nalačno zješ jedno-dve strúhané jablká. Jablko je tajomné ovocie. Nie náhodou patrí medzi najstaršie symboly ľudstva. Jabloň predstavovala “strom poznania”, jablko bolo zas biblickým zakázaným ovocím. Nuž veru, toto zakázané ovocie sa osobitne týka človeka. Možno malo svoje poslanie, keď človeka vyhnali z Raja; nevieme to s istotou. Všimol som si však, že surové strúhané jablko je jedným z podstatných zložiek každodennej životnej hygieny. Osviežuje, upokojuje žalúdok, na črevá pôsobí regulujúco. Najmä ak jablko pred strúhaním starostlivo umyješ čistými rukami a potom pokropíš citrónovou šťavou. Tento skromný pokrm síce nezaručuje dlhý život, no tvoj žalúdok a črevá s vďakou prijmú tento čistý, liečivý každodenný dar. Lebo človek nie je človekom iba srdcom a mysľou ale aj žalúdkom a črevami.
O skutočnej hlúposti
Aj hlúposť je mnohoraká. Sú ľudia, ktorí boli rozumní, no v ich duši vyhaslo tlejúce svetlo rozumu, pretože sa narodili a vyrastali za nešťastných životných okolností. Sú ľudia, ktorí sú hlúpi, pretože nedokážu ovládať svoje telo, otupuje ich vášeň, pýcha zmyslov zadúša plameň ich duše. Sú hlúpi ľudia, ktorí sa jednoducho stali obeťami svojho okolia. Tých treba ľutovať. Ale skutočná hlúposť je pomerne zriedkavá a je o to nebezpečnejšia a beznádejnejšia. Človek je od prírody rozumný tvor. Pravú, temnú, beznádejnú hlúposť treba pozorovať s takým záujmom ako nejaký praveký a hrozivý prírodný úkaz, ako dvojhlavé teľa, ako nejaký znetvorený, nepochopiteľný rozmar prírody, ktorý – doslova – nemá nijaký zmysel. Skutočnú hlúposť nemožno zrušiť. Čo chýba duši a telu takéhoto človeka? Duch svätý alebo určité tekutiny, výlučky žliaz? Jód? Pohlavný hormón? Nevieme presne. Mali by sme však vedieť to, že skutočným hlupákom sa treba všemožne vyhýbať, musíme sa proti nim nenápadne brániť. Takýchto nechci presvedčovať, pretože im chýba dobrá vôľa. Milým, úbohým sprostáčikom nechýba dobrá vôľa; hlúpy človek je zlomyseľný. Sprostáčikovia sú úbohými božími deťmi; hlupáci sú spojenci pekla. Oni sú osud, musíme ich strpieť.
O smútku
Neodháňaj smútok. Prichádza bez príčiny; v takých okamihoch požno starneš, možno si niečo pochopil, vo štvrťhodine smútku sa s niečím lúčiš. A predsa, smútok skrášľuje život. Netreba, aby si sa po pozemských priestoroch
premával so svetabôľom, so zvesenou hlavou, rozjímajúc o beznádejnej pominuteľnosti života a všetkých javov, v zhone za pominuteľnými fantómami radostí. Po prvé, radosti, ktoré sa vytratia, možno ani neboli skutočné radosti. Len si spomeň… A potom: smútok v nečakanej chvíli zahalí pred tvojimi očami svojou zázračnou striebristosivou hmlou svet a zrazu je všetko vznešenejšie, aj veci, aj tvoje spomienky. Smútok je veľká sila. Všetko vidíš z väčšieho odstupu, ako keby si počas putovania dorazil na vrchol. V tejto vzácnej hmle a perleťovom brieždení sa veci stanú tajomnejšími, jednoduchšími a pravdivejšími. Ako keby si počul hudbu bez melódie. Svet je aj smutný. A aký podlý, aký triviálny, aký presýtený a neznesiteľný by bol úplne spokojný svet, aký by bol svet bez smútku smutný!
O zdraví a pravde
Keď ťa obchádza choroba, môžeš ešte istý čas, s veľkým vypätím síl a vôle neduh ovládnuť. Spočiatku. Keď sa ešte len prikráda. Podrobuje tvoje sily skúške, ako zápasník svojho protivníka. Ak si v takýchto chvíľach dáš veľký pozor, ostaneš veľmi silný, udržíš v duši, vo svojich veciach skutočný poriadok – zdravie rovná sa pravda – v počiatočnom štádiu súboja budeš možno ty silnejší. Ostať zdravý znamená toľko, ako ostať čestný a spravodlivý.
Komentáre