Autorom nasledujúcich textov je košický rodák Sándor Márai (1900 – 1989), maďarský publicista a spisovateľ. Vyšli pod názvom Kniha byliniek, Kalligram 2002, preložil Peter Macsovszky.
O lekároch a rôznych končinách sveta
V stredoveku sa verilo, že lekári prinášajú do niektorých krajov choroby, aby mali materiál pre svoje remeslo. Po stáročiach sa proti tejto povere postavil Montesquieu. Choroby neroznášajú lekári, ale choroby privolávajú lekárov. A naozaj vidíme, že pre každú zo svetových končín sa hodí iný lekár. Liečebná metóda, ktorá má nadšených a múdrych priaznivcov v Paríži, je už v Konštantínopole neúčinná. Liek, ktorý určite zaberie v Oslo, nemusí zabrať v Marseille ani Budapešti. Lekár, ktorý v Londýne prinavrátil do života tisícky chorých, je v Bagdade, ak ho tam osud náhodou zaveje, bezmocný. Človek ochorie a lieči sa nielen v súlade so svojou povahou a zvykmi, ale aj v závislosti na mieste, kde žije. Čo účinkuje v Helsingforsi ako preháňadlo, to v Chartúme zastavuje hnačku, a kŕče, ktoré pyramidon určite zmierni v Budapešti, budú v Číne kŕčmi, nech si mandarin vezme pyramidonu koľko chce. V Pešti hltáme chinín v polgramových dávkach, kým na Sumatre po kávových lyžičkách. Zdravie alebo chorobu človeka ovplyvňujú mnohoraké podmienky. Mysli na to, keď nadávaš lekárovi.
O tom, že zradcu netreba ľutovať
V ľudskom spore treba vždy, keď sa len dá, vyniesť oslobodzujúci rozsudok. Iba vtedy nie, keď obžalovaného uznáš za vinného z pomaly a chladne zosnovanej zrady.
Aj vrahovi treba skôr odpustiť, ako zradcovi. Vrah najčastejšie koná v rozčúlení, a platí za to celým svojím osudom. Vrah a jeho obeť sú väčšinou k sebe pripútaní podľa nejakého hlbokého a nepochopiteľného zákona. Vrah väčšinou aj poputuje na šibenicu. No zradca ti stíska ruku, zradca ti hľadí do očí, vypytuje sa ťa na tvoje plány, vzdychá s tebou, narieka, sľubuje. Zradcovi nikdy neodpúšťaj. Nad zradcom sa nikdy nezľutuj. Kto ťa raz zradil – muž alebo žena, nezáleží na tom – pre toho už niet skúšky, ospravedlnenia, rozhrešenia. Vyžeň ho zo svojho života. Bez súcitu sa prizeraj na jeho osud. V spoločenstve a v súkromnom živote je posledným človekom, nemožno ho ospravedlniť.
O cestovaní
Nemal by si cestovať sám. Osamelý cestovateľ je ako na galejách. Cestovať by sa malo iba v dôvernej a ohľaduplnej spoločnosti. Žena citlivej a vnímavej duše, pozorný a trpezlivý priateľ znásobujú zážitky z cestovania, stupňujú pestrosť pozoruhodností, pomáhajú pochopiť všetko to, čo cestovanie a svet ponúkajú. Cestovať sám je trápny, stiesňujúci pocit. Ako keby človeka vydali napospas čudnému väzeniu, ktoré je rozľahlé ako svet.
Iba v spoločnosti je človek schopný vidieť a vnímať svet. Spoločnosť dodáva ľudský rozmer pošmúrnemu času cesty, zmene. Vo svojich tuláckych rokoch som veľa cestoval sám, s malou batožinou, vždy horúčkovito, nepokojne, ženúc sa za niečím. Chýbal mi múdry druh, ktorý by pri mne stál v nebezpečnom a znepokojujúcom prežívaní sveta, ktorého by som varoval a ktorý by varoval mňa, ktorý by sa podelil o nevľúdnu samotu hostincov, o zlomyseľnú nervozitu železníc. V spoločnosti správneho človeka môžeš podniknúť aj cestu okolo Zeme, a bude ti pripadať ako okamih. Sám sa po svete iba vláčiš, či v rýchliku alebo lietadle.
O tom, že by ťa nič nemalo vystrašiť
Čo ťa môže vystrašiť, keď máš dušu pokojnú? Keď premôžeš márnivosť, túžbu po slasti a chamtivosť? Aké mocnosti ťa môžu mučiť, ak sa sám nemučíš? Aká väznica, ak je tvoja duša slobodná? Čím je smrť, ak spoznáš svet a svoju dušu a netúžiš po zbytočných a trápnych detailoch? Vskutku, si ako dieťa, ktoré je nešťastné, lebo nedostalo to alebo ono. Vždy si pomysli: “Nemám moc ani majetok, ba možno ani zdravie. Aký som však mocný, aký bohatý, aký povznesený, pretože svoje túžby prispôsobujem pravde vecí a moja duša je slobodná!” Toto ti nikto nemôže vziať a nikto ti nemôže dať viac.
O podlosti a moci
Rozsah ľudskej podlosti je taký neobmedzený, jej teplota taká spaľujúca, vynaliezavosť taká originálna a rozmanitá, škála jej prejavov taká prekvapujúca, že niekady cúvneme a máme pocit, že je to najväčšia ľudská sila.
Neskôr však zistíme, že kedykoľvek zaútočí ľudská podlosť, hneď sa prihlási aj pomoc. Väčšinou je úmysel pomôcť ťarbavejší, nesmelší, váhavejší ako podlosť. Nie je také ľahké zosúladiť sily, ktoré prídu na pomoc. Prihlásia sa však bez prosby a volania, niekedy veľmi cudne, a hneď uvidíš, že súčasne s podlosťou sa rodí aj ľudský úmysel pomôcť. Niekedy neskoro. Niekedy nedokonale. Nakoniec víťazne. To som zistil.
O tom, že žijeme podľa ľudskej mierky
Unavuje ťa život? Áno, jedného dňa budeš mať pocit, že si sa podujal na priveľkú úlohu, keď si sa na tejto zemi narodil ako človek.
Bolo priveľa odporu, nevyspytateľnosti, nepriateľstva, beznádeje, bolo priveľa úloh, priveľa utrpenia, sklamania. Ale nemyslíš si, necítiš, že práve beznádej, práve toto “príliš” a “veľa” dodalo tvojmu životu hodnotu a zmysel? Vari necítiš, že si mal úlohu, vlastné poslanie? Vari necítiš, že ťa príroda, ktorá tak nerozumne preháňa a plytvá, poctila tým, že ťa stvorila ako človeka a tvoju úlohu na zemi ti vymedzila podľa ľudskej mierky? Čo iné môžeš byť, ak nie unavený. To bola tvoja práca: aby si žil a unavil sa.
O tom, že z balenia sa starne.
Cestuj, ale s malou batožinou. Cestuj, ale ani na chvíľu nezabúdaj, že cestovateľovi sa nikde nedostane ozajstného spočinutia. Netráv veľa času chystaním svojej batožiny, nevleč na cesty zbytočné predmety. Z balenia sa starne.
Z drobných, nepodstatných úloh života sa starne najzákernejšie. Piplanie sa, zbytočné komplikovanie všedných úkonov, mrzutosti s odtrhnutými gombíkmi, starosti s listami, ktoré si neodoslal včas, balenie, keď si na cestách. Človek starne nielen dramaticky, s vejúcimi bielymi kaderami a vápenatejúcimi žilami. Predčasne starneš aj vtedy, keď sa ti už po týždni špinavá bielizeň nezmestí do batožiny, hoci pred týždňom, ešte vyžehlená, sa tam nádherne zmestila. Cestuj ľahko ako vtáci. Takto ďalej zájdeš a ostaneš mladý.
O vyúčtovaní.
Jedného dňa budeš musieť všetko vyúčtovať. Všetko. Tomu sa nevyhneš. A hocijako to odkladáš: to, v čom si chybil, čo si bol dlžný alebo v čom si bol zbabelý, v čom si hrešil, z toho všetkého zložíš jedného dňa účty. Preto len posilňuj dušu: lebo nie si bez viny. A ak ťa odsúdia na upálenie na hranici, pomysli si: som nevinný ale aj vinný. A dobrovoľne zlož účty, skôr ako to budú požadovať: takto konáš múdro a aj ľudia si ťa budú väčšmi vážiť, ak to urobíš. Neodkladaj vyúčtovanie. V čo môžeš dúfať? Si človek, čiže si aj vinný.
O látke, z ktorej je človek
Ľudská látka sa za päť až desaťtisíc rokov nezmenila. Zmenili sa iba kostými, pravidlá a podmienky spolužitia. To, čo tvorí človeka – duša a charakter – sa nezmenilo. V meste Ur, v Babylone žili tí istí ľudia ako dnes v Budapešti: vo svojich dušiach vnímali svet podobne a presne tak naň aj reagovali. Ibaže boli – bez prístrojov – bližšie k tajomstvám sveta, k času, k hviezdam, k znakovej reči prírody. Ich sluch bol jemnejší, ich zrak – aj bez ďalekohľadu – ostrejší, vnímavejší, predvídavejší, chápavejší. Ľudská látka sa nezmenila, ale človek – vďaka niekoľkým géniom a prístrojom – sa v civilizácii stal viac slepý a hluchý než na počiatku čias. Lenivejší a hlúpejší. Informovanejší a zároveň nevedomejší. Myslí si, že stláčaním gombíka môže ovládať vesmír. Civilizácia, tento obrovský mechanizmus, vyhnala človeka z veľkého, tajného, dôverného spoločenstva so svetom.
O tom, že musíš byť účastný ľudských vecí
Nech už kdekoľvek unikáš, či už do práce, životných rolí alebo postojov, ľudia ťa nepustia, siahnu po tebe, budú žiadať, aby si sa zúčastnil ich hnutí, podelil sa o ich starosti, plány a nádeje, ťahajú ťa za okraj kabáta, a napadnú a vypudia ťa, ak sa utiahneš pred spoločnými úlohami. Musíš sa s tým zmieriť – a nie je to ľahké, zvlášť, keď si umelec, mysliteľ, pozorovateľ – že musíš byť s ľuďmi. Musíš s nimi plakať a smiať sa, a aj šťastný a spokojný môžeš byť iba vtedy, ak ti to oni dovolia.
Namietaš však, že ľudia môžu byť zodpovední, cítiaci a súcitní iba ako jednotlivci: v dave sa správajú ako stádo; rozpaľujú ich tie najlacnejšie heslá, hruď davu rozpínajú tie najpodlejšie túžby. Ako sa môžem zúčastňovať na ich záležitostiach, ak nechcem, aby tým utrpela moja duša?
Môžem odpovedať iba takto: zachovaj si slobodu duše tak, že ostaneš spravodlivý. Keď dav požaduje od teba niečo, čo tvoje svedomie odmieta, odmietni to aj ty. Nezáleží na tom, aká bude cena a dôsledky tvojho správania. Hranicou tvojej solidarity je spravodlivosť. Aj ty máš zákon a moc, nielen oni. Týmto zákonom a mocou je pravda: môžu ti aj hlavu rozbiť, no túto moc ti vziať nemôžu.
O závisti
Existujú nevyliečiteľne zranení ľudia, ktorých tak hlboko nakazila skúposť či márnivosť, že nejestvuje nijaký spôsob, ako sa priblížiť k ich duši a uzmieriť ju. Týchto ľutuj, no vyhýbaj sa im. Nejestvuje taký veľkodušný čin, nezištný postoj, smelé a šlachetné úsilie, ktoré by týmto ľuďom pomohlo. Vracajú žlč, vykrikujú zo sna, prehadzujú sa vo svojom pelechu ako postihnutí zrádnikom, chrlia penu, keď vidia, že niekto získal alebo dosiahol niečo v živote prácou alebo priazňou milosrdného osudu. Títo ľudia sú chorí, sú nákazlivo chorí. Vyhýbaj sa ich spoločnosti, never, že sa dajú presvedčiť nejakými argumentmi, dôkazmi. Ako keby si chcel malomocnému dokázať, že zdraví sú bez hriechu a bez viny! Neuverí ti. Ak im odhalíš skutočnú príčinu ich choroby, znanávidia ťa. Ak chceš pôsobiť na ich city, chopia sa palice. Žijú tak hlboko ponorení vo svojom hneve, ako vyhnanec vo svojom osude: nepoznajú iné riešenie, iba pomstu. Nevyjednávaj s nimi, vyhýbaj sa im a ich existenciu na zemi znášaj ako nejakú osudovú ranu.
Komentáre