peternagy

        Milý Július,

volal som sa Matej Bencúr, ale rodáci ma poznajú už vyše storočia pod menom MARTIN KUKUČÍN. Žil som na svete plných 68 rokov a tri dni. V máji v roku 1860 som na svet prišiel a v máji v roku 1928 som zo sveta odišiel. Narodil som sa vtedy do Európy, ktorá za môjho života výrazne zmenila svoju politickú mapu a ako počujem a čítam - výrazne ju mení doteraz.
        Mám to šťastie, že som sa dostal spolu s ostatnými pisateľmi listov do tohto medzihviezdneho strediska a "bačujem" tu s ostatnými velikánmi v príjemnom podnebí nekonečna. Do našej časopiseckej čitárne sme začali dostávať aj Národnú obrodu. ŠTEFÁNIK sa dozvedel, že tam uverejňuješ naše listy, a zavolal v noci Mikloškovi. Milan Rastislav sa sem odobral v roku 1919 - deväť rokov predo mnou, takže je tu ako doma. Je stále agilný, mobilný, vtipný a plný energie. Keby niekto teraz povedal, že Štefánik zorganizuje nejaké légie aj tu - na Onom svete - veril by som tomu. Bol z nás všetkých v medzihviezdnom priestore prvý - ešte za života ako aviatik. Minule mi predstavil po večeri na terase kolegu pilota ANTOINA SAINT-EXUPÉRYHO, vynikajúceho spisovateľa. Zmizol zo sveta svojim lietadlom, ani nikto nevie ako a kedy... Keď som sa mu priznal,že milujem jeho chýrnu knihu Malý princ a porozprával mu, kde všade som vo svete bol a účinkoval ako lekár - správne usúdil, že moje osudy sa s osudmi malého princa podobajú. Tiež som si hľadal svoju "planétu", svoje miesto tam na našej zemeguli a nevedel som sa rozhodnúť, na ktorej "planéte" mi bude najlepšie. Len si prejdi, milý Július, pohľadom po mape sveta moje "planéty" a "planétky", na ktorých som bol: Jasenová(Orava) - Revúca(Gemer) - Martin(Turiec) - Banská Bystrica, Kláštor pod Znievom, Šopron v Maďarsku, Praha ešte v Rakúsko-Uhorsku, ostrov Brač v Chorvátsku, Buenos Aires, Punta Arenas v Argentíne, Santiago de Chile, Paríž, Cote d´Azur, Zadar, Split, Záhreb(tam som bol chvíľu aj pochovaný!), Crkvenica, Lipik, Zadar... vždy som miloval svoj slovenský národ, ale bol som svetobežník. Doma som sa natrvalo "usadil" až na martinskom Národnom cintoríne...
        Juhoslovania mi udelili po prvej svetovej vojne Rad sv. Sávu IV. stupňa, Juhoameričania mi postavili sochu v Punta Arenas (Teraz stojí v bratislavskej Medickej záhrade), a to zrejme preto, že som bol predovšetkým človek. Lekár, ktorý pomáhal chorým. Oženil som sa s Pericou Didoličovou. Krásne dievča - ostrovanka. Bola so mnou na Slovensku niekoľkokrát. Najdlhšie v zime 1922 - 1923 v Martine. Bohužiaľ, neusadili sme sa tu. Vždy ma to unášalo k moriam, oceánom. Okrem toho stavil som sa doma práve po vzniku Československej republiky a Slovensko sa mi zdalo ospalé, neprebudené, rozpačité. Niekoľko chlapcov, čo sa dali na politiku, sa neustále hádalo kto je zradca - či Hodža, Juriga, Šrobár či Hlinka? Čechom sa to hodilo. Zistili, že Slováci nemajú jednotnú a kvalitnú garnitúru vzdelancov - politikov s jasným koncepčným myslením, a zneužívali to. Vyvyšovali sa, mali kolonizátorské maniere. Dalo sa im klapnúť po prstoch, ale Slováci sa hádali o svojich maďarónskych biskupoch, navrhovali Vatikánu svojich, obviňovali sa navzájom z "pragocentrizmu" (to slovo vzniklo, samozrejme neskôr) a boli aktívni všetkými možnými smermi - len nie tým najužitočnejším: zjednotiť sa a ukázať Čechom, že si vedia na svojom území urobiť sami poriadok a jasno. Právnicky vzdelaným Slovákom sa nechcelo ísť do funkcií županov a podžupanov (darmo ich Vavro Šrobár v Žiline v roku 1919 prosil), nebolo gymnaziálnych profesorov, učiteľov... Česi to všetko suplovali a doteraz si myslím, že mali z toho tichú radosť. Keď som sa v roku 1927 vybral na dlhšiu cestu po Slovensku, videl som tie naše pomery zblízka. Vrátil som sa z Južnej Ameriky s úmyslom usadiť sa doma - ale keď som sa poobzeral a videl tú našu garnitúru poslancov, vrátil som sa po zrelom uvážení do Chorvátska. Nebol som sám, ktorý som vycúval. Možno keby som nebol o rok dostal ten zákerný zápal pľúc, ktorý ma skosil, bol by som sa vrátil ečte niekoľkokrát. Bol by som sa snažil vytvoriť garnitúru Slovákov v politike, ktorí by boli schopní Čechom "vytrieť kocúra". Ukázať im,že sme si rovní partneri, a nie sme malé deti. Ten vzťah sa traduje doteraz od čias profesora Masaryka. Poznal zblízka Štefánika, mal ho rád, ale považoval ho za romantického hvezdára, rojka (Štefánik bol od neho mladší o 30 rokov a oslovoval ho "otecko"). Zrejme starý pán mylne zovšeobecnil slovenskú náturu podľa Štefánikovej letory. Garnitúra vtedajších slovenských poslancov mu však dávala za pravdu. Profesorské poklepávanie po pleci sa vžilo.
        Nuž, nehnevaj sa, milý Július, že témou môjho listu z Onoho sveta nie je literatúra, ani Južná Amerika, ktoré som tak miloval. Témou môjho listu sú moji milí Slováci - ku ktorým sa hrdo hlásim a ktorých osud mi nie je ľahostajný ani teraz koncom tisícročia. Všetko sa dá do poriadku v mojich rodných končinách, keď vznikne garnitúra skutočne vzdelaných, osvietených, z minulosti ničím nezaťažených politikov - profesionálov, slobodne zvolených poslancov parlamentu, ktorí prestanú "v kormidelni" bedákať, porovnávať sa s Čechmi, Maďarmi, Poliakmi, Rusmi, prestanú sa v kormidelni sácať, drgať a stúpať si na nohy, prestanú lodnou trúbou poučovať národ v kotolni či v strojovni, kde je sever. Národ veľmi dobre vie, kde je sever!
        V kormidelni sa kormidluje! V kormidelni pomocou buzoly sleduje kapitán s komidelníkom vytýčený smer plavby, v kormidelni sa netára dve na tri, tam sa sledujú morské prúdy, rýchlosť plavby, spotreba paliva a bezpečnosť cestujúcich, ako aj ich kratochvíľa.
        Za môjho života ešte Slováci takú kormidelnícku posádku nemali. Bohužiaľ, ani teraz pri prevrate v roku 1989 ju ešte nemali. Nebolo veľmi z čoho vyberať do ťažkej kormidelníckej služby. Ale ako to sledujem - garnitúra sa formuje, garnitúra tu už takmer je! Som rád,že Slováci ukážu svetu, pre koho pracoval Martin Kukučín.
        Dnešní čitatelia by si mali prelistovať moje cestopisné črty, denníky, aby si nemysleli, že som bol len Báčik z Chochoľova alebo Rysavá Jalovica. MUDr. STODOLA, ktorý býva v rohovej izbe s MUDr.ČECHOVOM, ma čítali a predpovedajú mi návrat k čitateľom.
        Srdečne Ťa zdraví

        MARTIN KUKUČÍN

Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta,  IKAR 2007