Moje noviny sa budú volať Nový žas
Len čo nájdem sponzora, začnem vydávať noviny. Viem, že je dnes veľa novín - ale tie moje by ste určite kupovali. Teda, kupovali by ich ľudia, ktorí radi žasnú. Budú sa volať Nový žas. V dnešných časoch nebude núdza o témy. To by ste žasli, koľko príjemných rubrík nájdu užasnutí čitatelia v novom periodiku. Nový žas totiž bude žasnúť i nad vecami, nad ktorými už u nás nikto nežasne. Budem čitateľa nútiť žasnúť. Viem, že sme celí užasnutí a zo samého žasnutia, čo sa tu deje, začíname byť unavení. "Kde sú tie staré dobré žasy?" zavzdychajú čitatelia Nového žasu. Voľakedy sme ráno žasli, keď niekto pribehol zo zalovocu a skríkol: "Doviezli pomaranče!" a všetci sme utekali v pracovnom čase do zelovocu. Ľudia v rade žasli, aký dlhý front sa pred obchodom vytvoril. A to boli len pomaranče! To sme ešte netušili, že budú dávať aj peniaze! Žasneme. Stojíme v rade, a keď prídeme na rad - opäť žasneme: peniaze nedávajú!
No povedzte, kde inde vo svete majú ľudia možnosť tak často a kvalitne, zhlboka žasnúť ako u nás? Tak nahusto a dá sa povedať - bez prestania? Nemám obavy, že by som v mojich novinách nemal o čom písať. "Výplatné pásky učiteľov, úžasné možnosti obcí v nových okresoch, pri Trnave sa nezrazili vlaky... atď." Po čase, pravda, každé žasnutie opadne. Opýtajte sa psychológov! V jednom kuse sa dá žasnúť rôčik-dva. Potom z toho môže vzniknúť na duši dáke čudo. Človek dostane do tváre taký začudovaný výraz, hoci sa už ničomu nečuduje. Len sa poobzerajte okolo seba, koľkí majú začudovaný výraz. Nečudujte sa im! Žasnú v jednom kuse príliš dlho. Nevychádzajú z údivu. Baníci nevychádzajú spod zeme, ostatní nevychádzajú z údivu.
Mnohí žasnú, ako pribúda neokrôchanosti v nedôvere. Aj všeobecnej neokrôchanosti - ale hlavne neokrôchanosti v nedôvere. Nedôverovať sa má okrôchane (diskrétne). Banka má napríklad právo nedôverovať klientovi, ale musí to robiť okrôchane (diskrétne). Jeden môj známy - drobný slovenský multimilionár - vyšiel z pobočky celý užasnutý. Pri priehradke na výber vkladov vypísal lístok so sumou a čakal. Banková úradníčka zdvihla telefón a volala na ústredie. Po dvoch omyloch ju zapojili na správne číslo a tam sa nahlas, pred celou bankovou dvoranou dopytovala, či má klient v ich banke uložené peniaze. Známy žasol. Toľká neokrôchanosť!
"To telefonujete, či mám vo vašej banke peniaze?" pýtal sa hrozivo úradníčky.
"Áno. To sa musí..." a pokračovala v hovore... "Prídeš na kúpalisko? Ty máš nové plavky..?." Tak ahoj!" a zložila slúchadlo. Milionár tam stál celý v úžase. Ale najsilnejšia šupa ho ešte len čakala.
"Prepáčte, prosím", jachtal zelený od zlosti. "Kto platí to medzimestské telefonické overovanie môjho konta?"
"No predsa vy!" zahryzla sa do žemle banková úradníčka.
Nastali nové žasy. Hanba sem, hanba tam, klient požiadal o pohár vody. Musel si vziať prášok na upokojenie. Všade inde vo svete banky tiež nedôverujú - ale okrôchane! Úradníčka si na počítači diskrétne nájde kód, pozrie na obrazovku, ktorá je chrbtom k vyberateľovi, a nikto o ničom nevie. Človek žasne, aké je to jednoduché.
Aj na röntgene som sa stretol s neokrôchanou nedôverou. Stojím nahý v miestnosti röngenológa, skúma mi vnútornosti. Zrazu mi prisunie farebnú obrazovku a ukáže na čosi prstom: "Vidíte to fialové pri tom žltom?"
"Vidím. No a čo má byť?"
"To je vaša pečeň." Toľká neokrôchaná nedôvera v moju dôveru! Ja žasnem! Čo mi má čo ukazovať moju pečeň? Ja na svoju pečeň vôbec nie som zvedavý. Som celý šťastný, že mi pečeň nevidieť, a on mi ju ukazuje! Neokrôchanec.
Verte mi, budete mať väčšiu radosť zo žasnutia, keď si každé ráno kúpite moje noviny. Usmerním vás k tým najnečakanejším úžasom, dozviete sa, nad čím žasnú spoluobčania, a pripravím vás na tie najnečakanejšie žasy. Lebo to, že nás čakajú úžasné časy, je neodškriepiteľné. Žasol by som, keby ste sa so mnou o tom začali škriepiť. Našťastie - nie sme škriepny národ.
Július Satinský
Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta, IKAR 2007
--------------------------------------------------------------------
Komentáre