Nezabudnuteľný Fero Dibarbora
Už je zasa sobota. Skoro sme zabudli - tento týždeň by sa bol dožil osemdesiatky František Dibarbora (narodený 19. novembra 1916 v Bratislave). Ale nezabudli sme, lebo na Fera Dibarboru sa zabudnúť nedá! Už len keď vyslovíte jeho meno nahlas, vznikne vám v slovenskej duši pohoda. V časoch, keď ešte nebola televízia, dokázal naplniť celé amfiteátre, šíril po vojne dobrú náladu na javiskách Novej scény, SND a vo filmových veselohrách. Dlhé roky ho trpeli komunisti ako nezničiteľný fenomén, ktorý na nich robil dlhý nos. Ešte v šesťdesiatych rokoch - keď vošiel do budovy televízie - prehnal sa po kanceláriách taký uragán smiechu z jeho aktuálnych glosátorských úvah, že daktorí režimisti sa aj poschovávali, aby ich ten uragán nestrhol. Aby mali alibi, že im nič nebolo smiešne. Boli to krásne predpoludnia v budove Tatra banky (teraz ministerstvo kultúry), kde sme sa my - pracovníci televízie - roky tvárili, že pracujeme. Vždy elegantne oblečený, oholený džentlmen z manderláku ukázal prstom na portrét prezidenta Novotného a také zavalil, že sme sa skrúcali od smiechu. Ukázať smelo na mocných ho naučil už jeho otec, prastarý Bratislavčan, ktorý vždy unikol synovi pred manderlák, a zrazu bol okolo neho na ulici improvizovaný ľudový míting. Také veci hovoril o komunistoch, že ľudia privolali syna, aby ho vzal domov. Málo chýbalo a mohla nastať kontrarevolúcia.
Fero Dibarbora niesol po otcovi zástavu slobody po kuloároch, kanceláriách a kaviarňach, pretože vtedy sa zástava slobody inde nenosila. Inde sa nosili onakvejšie veci. Sme šťastní, že sme zažili tohto vzdelaného komika - vševeda, prognostika a znalca svetovej literatúry, politiky, ako aj opery v najväčšej forme. Dá sa povedať, že málokedy nebol vo forme. (Chvalabohu, lebo keby bol stále vo forme - dávno by sme poumierali od smiechu.) Bol to skvelý rozprávač, imitátor a filozof. Predmet rozpravy, myšlienka, ktorá mu napadla ho vždy zdvihla zo stoličky. Všetko nám pri rozprávaní predhrával v priestore... "Spolužiaci na gymnáziu ma prehovorili, aby som prešiel v dievčenskom oblečení po korze. Uzatvárali sa stávky, či prejdem... Išiel som. Zrazu sa za mnou pustili dvaja námorníci. Vtedy ešte bola Bratislava plná námorníkov... zrýchlim krok... námorníci tiež.." A skutočne nám predviedol ako námorníci zrýchlili krok. Vždy keď naňho myslím, je mi ľúto, že sa nedožil našej novej mladej republiky. Všeličo by nám predvádzal v novom priestore. Hovorkyne, ktoré sa správajú ako dežurnyje v ruských hoteloch, slovenských diplomatov v Turecku, Mexiku, v Záhrebe, vedel by, že je neúnosné hovoriť o únosoch atď. Na všeličom by sa ujo Fero dobre zabával, všeličo by sa mu teraz splnilo z jeho prognóz, ktorými nás častoval v hlbokom socializme.
Žil tu medzi nami bratislavský Slovák - svetoobčan. Čo urobil za svoj život, že naňho nevieme zabudnúť? Šíril pohodu, dobrú náladu, smiech. Takéto životné dielo je hodno viac ako dve veľké liečebné sanatóriá a tristo apatiek. A kde je v Bratislave Dibarborova ulica? Veď už len prejsť na druhú stranu takej ulice by nám zdvihlo náladu. Lebo sú aj ulice, ktoré nám dvíhajú adrenalín. Na Dibarborovej ulici by bolo načim zdvihnúť opäť jeho zástavu slobody. Tej pravej bratislavskej slobody. Viem, že keby tieto vety ujo Fero teraz čítal, poslal by ma s tým pátosom do hája. Ale občas si treba dožičiť aj trocha pátosu, nostalgie, sentimentu... Veď čo nebolo pekné, keď sa raz pred mnohými rokmi stal Slovan Bratislava majstrom republiky vo futbale a my sme po zápase z tribún tiahli pešo do mesta? "Nech žije Slovan!" burácali davy fanúšikov na uliciach. Prišli sme pod Manderlák a tam zrazu prešlo skandovanie "Nech žije Slovan!" na "Nech žije Dibarbora! Nech žije Dibarbora!" Lebo každý vedel, že býva v Manderláku a každý ho mal rád. Bolo to patetické, ale bola to aj sranda. O tom ani nehovorím, že z jeho mena voňala z diaľky sloboda. Vďaka Ti, Fero Dibarbora, za všetko, čo si nám predviedol v priestore. Významne si prispel k tomu, že sa už - pravdepodobne - nedáme okabátiť. Ak by sme sa predsa len dali okabátiť - za to si už budeme môcť len my sami.
Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta, IKAR 2007
-----------------------------------------------------------------------
Komentáre