Kráčam za mladým chalanom v kraťasoch. Prechádzame cez priechod pred Medickou záhradou. V jednej ruke drží za chrbtom čosi žlté. Vyzerá to ako kvetina... ale ani nevyzerá. Snažím sa to identifikovať, ale zle vidím bez okuliarov. Po prekročení priechodu vidím, že pred vchodom do Medickej stojí pekná dievčina v minisukni, so širokým úsmevom. Mládenec vytiahne spoza chrbta... plyšový narcis a dá jej ho. Dievčina sa hanblivo usmeje a pozrie do zeme. Evidentne jedna z prvých schôdzok. Zatiaľ bez pusy. Blesky medzi nimi sľahajú a jej prsty sa rozpačito zarývajú do plyšového kvetu. Prejdem akolo starého bistra, ktoré je na Americkom námestí už odjakživa. Zožltnuté záclony, zápach zatuchnutého piva, dva automaty a traja štamgasti s borovičkou a pivom. Začudovaný pohľad výčapníka spopod okuliarov na čítanie, keď vojdem dnu a objednám si kofolu. Pravú steiňácku orosenú kofolu, ktorú do seba hodím hneď pri dverách. Pokračujem ďalej k svojmu domu, pred ktorým už mesiace trpezlivo čaká môj zelený trabant. Z kapoty mu trčí žlté lano. Pre každý prípad vždy pripravené. Pred domom fajčí tučný ujo ktorý tam fajčí vždy. Asi mu doma žena nedovolí. Okolo prejde pes, ktorého voláme Bob Marley. Má čierne dredy až po zem. Po ceste do pivnice, kde mám všetku svoju "veteš", nakuknem do antikvariátu. Povestného nesmrteľného antikvariátu. Po strop zahádzaný knihami, platňami a odznakmi. Typický smrad starých kníh, ktorý mi pripomína letá, strávené u babky, a moje snorenie v haraburdách na povale. Prach, myšacie hovienka a staré knihy. Žánrovo dosť podobné ako tie tu. Majiteľ antikvariátu mi nedovolí vybrať si knihu. Sú na seba tak nacápané, že keby som jednu vytiahla, všetky spadnú. Ukazujem prstom na tú, ktorú chcem, a on opatrne, so znalosťou kúzelníka vyberá knižku spod kopy ďalších. Ako keď sa hrá s kartami záchod. Musíte na to ísť pomaly a opatrne, inak kadibudka spadne. Z okna mojej garzónky vidím parčík. Hneď vyťahujem chleba pre vtáčiky. Keď som tu, navyknú si chodiť na moje okno. A ráno ma budia, keď papajú mnou nadrvený chlebík.Cupitajú malými nožičkami po okennom ráme a utvrdzujú ma v tom, že aj v Bratislave sa dá byť šťastný.
Očami Doroty Nvotovej
10.12.2012 20:07:21
:)
Komentáre