Zbesilo behám po hudobninách a hľadám detskú gitaru. Ohmatávame aj s kamarátom jeden nástroj za druhým, keď mi tu zrazu padne do oka ružová detská gitara s nápisom Gipsy Rose. Ideálne. Rómska superstár sa začína o 3 dni a mne sa začínajú poriadne fofry. Niekedy mám pocit že sa mi dymí z hlavy, že sa mi prehrieva mozog. Telo začína štrajkovať, kolaborovať a chorieť - som auto s motorom Formuly a telom trabanta. Máme jedenásť úžasných finalistov (že by bolo finálovou pesničkou "Bolo nás jedenásť"...?) všetkých vekových kategórií - od 11-ročného dievčatka až po 60-ročného vajdu. Máme spevákov clivých aj temperamentných, zo stredného aj z východného Slovenska. Mám veľa pomocníkov, ale aj tak mám pocit, že by som sa mala rozdvojiť, aby som stihla všetko nachystať. Minulý víkend som si preto odbehla víkendovať do Srbska...hej, ja viem. Oddych by mal vyzerať asi tak, že si ľahnem a ležím a nechám sa masírovať, ale toto bol oddych po mojom. Mestečko Guča v horách vo vnútrozemí a neprestajné trúbenie srbských trubačov. Najväčší dychovkársky festival na svete. Srbské rýchle trúbenie, najrýchlejšie, aké si možno predstaviť, všade sa povaľujú malé orchestre a napití trubači, bárskde zakopnete o zablúdeného tubistu či trombonistu. Tlačím do seba polkilovú pleskavicu a do jedného ucha mi hrá dychovka od vedľajšieho stola a do druhého iná od iného vedľajšieho stola. Čo na tom, že sa bijú? Srbky besne tancujú a trasú šunkami. Všetci sa okrem vlastnej tvorby a ľudových piesní snažia čo najlepšie zahrať Markovičovho Kalašnikova a Bregovičove soundtracky, a to už sa fakt nedá sedieť, to sa dá len tancovať. Kapela hrá v hocijakom, len nie v štvorštvrťovom takte a často badať na hudbe arabské vplyvy - ale čo je hlavné, hrá sa rýchlo. Aj na hlavnom pódiu počas vystúpenia Markoviča a Bregoviča. Rýchlo. Ležím na deke pri bazéne a zrazu mám pomalý a pokojný pocit. Celá tá rýchlosť akoby nebola určená na nič iné, iba na pomalý a pokojný život. Akoby kompenzovala ten stres - a potom ho už človek neberie reálne. Snažím sa na to myslieť teraz, keď mám v hlave zase ten formulácky motor. Pustím si v aute srbské dychovky a hneď spomalím. V hlave sa mi vyjaví obraz štyroch dedkov v krojoch, ako stoja pri stánku a spievajú si srbské štvorhlasy. Pomaly a potichu.
----------------------------------------------------------------------
Zdroj: .týždeň 22.8.2011
Očami Doroty Nvotovej
07.06.2012 18:25:52
:)
Komentáre