Ocitli sme sa na vesmírnej stanici. Bolo tam len osem stupňov a my sme mali len tričká. Všetko okolo nás svetielkovalo, všetko sa lesklo a bolo neuveriteľne čisté. Až som sa bála chytiť zábradlia pri pohyblivých schodoch, že ho zašpiním. Vo vlasoch som mal napálsky prach a špinu a mala som pocit, že každým svojím krokom kontanimujem prostredie. Samozrejme, vesmírna stanica bola plná vesmírnych ľudí. Zvláštna sorta. Keď kráčajú, pozerajú sa do zeme alebo do smartphonov. Snažila som sa zachytiť niečí pohľad, ale márne. Vo vestibule stanice boli potraviny, teda, aspoň to tam mali napísané, a tak som tam vkročila, že si kúpim jedlo. Bolo to také kozmické jedlo, zabalené v celofáne, uvarené, ochutené, chladené a dobre vyzerajúce. Už ho vraj treba len zjesť. Nevoňalo ani nevyzeralo ako jedlo. Kúpila som dva balíčky čohosi. Priamo v príletovej hale stál pán, ktorý sa ma pýtal, či pokračujem ďalej vlakom, a ja že hej, a on že nech mu ukážem mobil s cestovným lístkom. "A čo mám robiť, keď nemám mobil?" - táto otázka ho zarazila, prekvapene si ma premeral, snažil sa ma asi zaradiť, z akej planéty pochádzam, a potom povedal, že mám skúsiť vytlačiť si lístok. To sa mi za úžasné dve libry aj podarilo a konečne sme mohli opustiť vesmírnu stanicu Heathrow. Vlak nás vysadil na vlakovej stanici, o niečo staršej, odkiaľ nás mala čakať ďalšia dlhá cesta. Na moje prekvapenie mi však automat vydá len lístok, ktorý som rezervovala svojou kreditnou kartou... ktorú mi pred dvoma mesiacmi ukradli... automat je nekompromisný. Márna mu vysvetľujem, že som za lístky cez internet zaplatila. Nechce mi veriť. Snažím sa nájsť človeka, zamestnanca, hocikoho v uniforme, alebo v informačnom okienku. Nenachádzam nikoho. Iba ľudí, čo sa ponáhľajú a pozerajú do zeme alebo do smartphonov. Nakoniec sa mi to po dlhej chvíli podarí a ja mám v ruke vytúžený lístok. Analógový, papierový, reálny. Schúlili sme sa, ako poslední potomci ľudského rodu, na studenú lavičku a začali jesť to umelé jedlo. Zrazu sa mi zacnelo za malou čajovňou, aká je v Nepále na každom rohu, za ľuďmi, čo sa nepozerajú do zeme a do smartphonov. Teraz budem musieť prežiť tu, na vesmírnych staniciach, s vesmírnymi ľuďmi a vesmírnym jedlom. A chcem to prežiť a úsmevom a s hlavou hore.
Očami Doroty Nvotovej
29.11.2012 20:06:59
:)
Komentáre