Mám náš nepálsky domček rada, aj keď máme nového nechceného člena rodiny. Prišiel k nám potkan. A prišiel rovno z podzemia. Kúpeľňu máme spojenú so záchodom - sprcha je zabudovaná v stene a záchod je turecký, ale na takom vyvýšenom stupienku. Sprchujem sa, stojím holá pod ružicou a odrazu vybehne zo záchodu potkan. Zastaví sa a pozerá na mňa. Ja pozerám na neho a ani nepípnem. Čo keď zakričím, on sa zľakne a hryzne ma a ja dostanem besnotu? A tak tam stojím, namydlená, v totálnom "štronze" a nehýbem sa. Potkan si to po chvíli rozmyslí a zalezie, odkiaľ prišiel - do záchodu. "Tak, a to je koniec otvorených dverí na kúpeľni. Odteraz sa bude zatvárať," vravím Jonnymu, keď vyletím zo sprchy. Najväčšia dilema však nastala, keď som musela na záchod. Čupnem si, ale čo keď zrazu znova vybehne? Však sa mi zahryzne rovno do zadku. Navyše, na tureckom záchode sa musí čupieť iba v jednom smere - chrbtom k diere. A tak si dovolím malú revolúciu - čupím u nás na záchode naopak. Potom sa vrátime zo Slovenska, otvoríme dvere na kúpeľni a ovalí nás hrozný smrad. Vo vedre s vodou je mŕtvy potkan. Respektíve to, čo z neho za mesiace rozkladu zostalo. Keďže také niečo považujem za vyslovene chlapskú robotu, unikám a zapchávam si všetky hlavové diery uterákom. Jonnyho trikrát napne, ale zvládne to - potkan skončí tam, odkiaľ prišiel - v záchode. Po dvoch mesiacoch zisťujeme, že má bračeka. Zabudli sme zavrieť dvere na kúpeľni a zjedol jedny topánky, plastovú časť kávovaru a štvoro nohavičiek. A tak sa začala honba na potkana. Ani jeden z nás nemá gule ho chladnokrvne zabiť, a tak sme ho len prenasledovali s baterkou smerom k východu z domu, s vidinou, že ujde a už sa nevráti. Chudák, bol z toho úplne vystresovaný, behal hore-dolu, bál sa svetla. A ako už prechádzal dverami, odrazu... zomrel na infarkt. Normálne ho, chudáka, porazilo z toho stresu. Prišlo nám smutno, napriek tomu, že sme mu nechceli ublížiť. Už je to tri mesiace, ale ešte stále naňho občas myslím - hajzeľ, zožral šesťtisícové topánky na hory, ale keď si ho predstavím, ako zaskučal v tých dverách na rozlúčku, rozumiem prečo buddhisti nezabíjajú ani komáre. Veď ono je to vlastne úplne hrozné, zabíjať čokoľvek.
Zdroj: .týždeň 7.2.2011
Komentáre