Včera som od svojich kamarátov Dany a Andreja dostala úžasný starý písací stroj. Volá sa Hermes Baby. Je maličký, kufríkový, v krásnom koženom puzdre a funguje. Hneď som na ňom napísala pár riadkov a na moment som sa presunula v čase, niekde do puberty. Mala som tuším 14. A zdelila som starý ešte predvojnový písací stroj po dedkovi. Považovala som za svoju povinnosť začať na ňom niečo písať. Podobne ako o rok neskôr so saxafónom, ktorý ležal u nás na skrini zaprášený po derniére predstavania Kabaret v Astorke, mala som pocit povinnosti, že keď už máme doma nepoužívaný saxafón, mala by som sa na ňom naučiť hrať. A tak aj teraz, nie z návalu kreativity (aj keď tá mi v tých rokoch nechýbala), ani nie preto, že by ma múza kopala, jednoducho, bol doma písací stroj, a tak bolo na ňom treba písať. A tak sa to vlastne všetko začalo. Aj tento článok čítate len vďaka tomu písaciemu stroju. Bolo obdobie, keď som napísala poviedku denne. Krčila som ich pod stôl, nespokojná, a moja mama, spokojná ich posielala do literárnych súťaží. Vyhrávali. Stroj sa stal mojím osobným nástrojom, a toto privilégium mal dovtedy len klavír. Ani saxofón, ani o veľa rokov neskôr laptop či synťák si túto pozíciu nedokázali vybudovať. Pred rokom som prijala do tejto virtuálnej rodinky jeden zo svojich analógových filmových foťákov. Volá sa Diana a je z fabriky Lomo. Lenže medzičasom sa stroj kdesi zapatrošil, klavír ostal u mamy a ja som zostala sama s Dianou. A včera prišiel späť môj stroj. Iný, novší, menší, ale o to chutnejší. Proste nové zvieratko, plyšáčik, miláčik rodiny. Žeby... žeby to bolo tým retrom? Keď si tak pomyslím na všetky štyri prístroje, ktoré som prijala priam s materinskou láskou, musím uznať, že ide o retro coolové vecičky, ktoré už dnes majú omnoho dokonalejších potomkov, ktorí blikajú, pípajú a rozmýšľajú... ale to predsa nie je ono. Taký dobrý filmový foťák, na ktorom treba ručne pretočiť film! Alebo poriadny drevený klavír, ktorý je trochu rozladený... alebo písací stroj Hermes Baby, so svojimi maličkými písmenkami, na ktorom treba pretáčať čiernu pásku... milujem retro. Ale nie preto, že je to retro, ale preto, že tie mašinky proste majú ducha. Kvalitný materiál, poctivá robota, doživotná záruka kvality... nech idú Japonci do zadku aj s ich displejmi. Staré dobré "kukátko"!
Zdroj: .týždeň 7.6.2010
Očami Doroty Nvotovej
06.07.2013 20:10:30
Komentáre