Niektorí ľudia sú schopní ísť do úplných extrémov. Vyhladujú sa, vytrápia, vrhnú sa do asketizmu, prejdú stovky kilometrov okolo posvätnej hory Kailash kľaňajúc sa s každým krokom až po zem, niektorí prestanú rozprávať, iní sa začnú povinne niekoľko hodín denne smiať. Jedna klientka mojej cestovky ma požiadala, či neviem o nejakom centre, kde by mohla ísť v Indii meditovať. A mne utkvelo v pamäti, ako mi kamarát Sašo rozprával o mieste v Indii, kde 10 dní aktívne meditoval. Postupne sa ku klientke pridala aj moja sestra Terezka so svojím kamarátom Pepom a vyrazili sme do svätého miesta - Bodhgaya. Tu osvietilo pred 2600 rokmi Buddhu pod stromom Bodhi. Preto je toto miesto už po stáročia plné svätcov, pútnikov, mníchov, yogínov a spirituálnych učencov z celého sveta. Hovorí sa, že čo sa naučíš v Bodhgayi, bude mať omnoho väčší prínos a silu, ako keď sa to naučíš inde. A preto je tu veľa meditačných centier. Jedno z nich, volá sa Dhamma Bodhi, je zamerané na Vipassana meditáciu - a režim je tvrdý. Vôbec sa mi nechce veriť, že moja malá sestrička to absolvovala. Predstavte si, desať dní vôbec nemohli rozprávať, 11 hodín denne museli meditovať - to znamená sedieť na zemi v tureckom sede so zavretými očami a spoznávať svoju myseľ. Zakázanú mali nielen akúkoľvek komunikáciu, ale aj očný kontakt s inými účastníkmi. Zakázané čítať, písať, spievať, počúvať hudbu, dokonca modliť sa. Najprv museli prekonať ukrutnú fyzickú bolesť spôsobenú dlhým sedením - a nepociťovať ju ani nepotláčať - iba ju pozorovať. A takisto museli pozorovať všetko, čo sa s nimi dialo - všetky úzkosti, ktoré sa začali vyplavovať, všetky potláčané bôle, psychózy, prosto komplet reset. Občas som sa o ňu veľmi bála, aj sa mi snívali hrozné sny, že moja sestra už nebude nikdy viac sama sebou, ale keď všetci vyšli von, závidela som im. Ja som sa hneď rozčúlila (tak ako každý deň v Indii) na Inda, čo všetko poplietol a bol arogantný, oni ma len sledovali a usmievali sa. A ja som kričala, nadávala, hromžila, potom pľula a nakoniec sa už aj zohla na zem po tehlu. Potom pokojne pozorovali z okienka krajinu. "Bože, mne je tak hrozne dobre," povedala do ticha Terezka.
Zdroj: .týždeň 31.1.2011
Komentáre