Mám rada také normálne mestá. Také mestá, ktoré nezdobia turistické ceduľky, ale šnúry bielizne s voňavými obliečkami, ktoré visia až celkom nad chodník. Mám rada, keď sa pod tými obliečkami hrajú deti futbal a obďaleč sedí babka na stoličke, ktorú si ráno vytiahla pred dom a celý deň pozoruje svet. Mám rada mestá, ktoré sa nehmýria turistickými pamiatkami, zakonzervovanými a oplotenými, označenými obrími tabuľami UNESCO a spoplatnenými astronomickými eurami. Mám rada mestá, kde sa len tak vinú normálne ulice, uličky a námestia, a na tých námestiach nemusia byť kaviarničky, stačia lavičky a pár holubov. Mám rada, keď v obchodoch nedostať mapu a plavky a pohľadnice. Keď je tam len chleba, mlieko a mäso, prípadne pár čistiacich prostriedkov. A keď sú tie obchody v nedeľu zatvorené - potom je v tých uličkách ticho a džavot detí sa viacej rozlieha. Nechodia tu ulicami tisícky privandrovalcov, čo si kupujú gýčové magnetky na chladničku s názvom mestečka, chodia tu len miestni rybári, muži, ženy, deti a psy. A keď je v sobotu svadba, vie to celé mesto, a celé mesto aj na svadbu príde. Vyfintené, nevkusne, ale s pompéznosťou vlastnou malomešťanom. Mám hrozne rada byť na chvíľu súčasťou tohto mesta. Nepoznaná, taká istá ako oni. Mám rada sadnúť si večer na plastové stoličky do lacnej miestnej reštiky pri prístave a dať si ryby. Také mesto je ťažké nájsť. Je ťažké nájsť ho v Európe, a tobôž pri mori. Ale ešte sú. Včera som navštívila jedno také na Sicílii. Zo začiatku mesto vyzeralo príšerne, ohyzdné, veľké ošarpané budovy, žiadna malebnosť, nič. A potom cestou z mariny hore po schodoch sa všetko zmenilo a ja som zavítala do starého sveta. Do sveta, ktorý bol v osemdesiatych rokoch aj v centre Bratislavy a ktorý si matne pamätám. Aj tu vysedávali vo dvoroch na Michalskej ulici babky, a naboli tam ešte butiky ani reštaurácie, ani čajovne. Dole behali decká a nikto sa o ne nebál, lebo sa žilo v normálnom meste. V meste, kde visela bielizeň a nie ceduľky. Chodíme po dovolenkách, kupujeme si drahé exkurzie len preto, aby sme sa čo najviac vzdialili od reality daného miesta. Spoznávame len skanzeny obyčajných miest, ktoré mávali svojho ducha. Vyfotila som celý film, ale žiadna z vecí, ktoré som odfotila, sa nijako nevolá. Budem si ich pamätať podľa ozajstnosti.
----------------------------------------------------------------------
Zdroj: .týždeň 12.9.2011
Očami Doroty Nvotovej
25.07.2012 19:58:23
:)
Komentáre