Idem na motorke malými preplnenými uličkami v Káthmandu. Motorky, autá, taxíky, všetko sa to na seba tlačí a trúbi a keďže v Káthmandu nie sú chodníky, vozidlá využívajú vozovku až na maximum, často si odpinknú zrkadlo na kľučkách od dverí domov. Ostala som stáť v minizápche a videla som, ako pod starým tehlovým domom, pri malom obchodíku učupenom pod váhou domu, ktorý už dlho nevydrží a prehýba sa na všetkých nosných miestach, stojí dedko. V tradičnej nepálskej čiapočke, vráskami pomaľovaná celá tvár, vidím ako sa snaží zachrániť deti v školských uniformách, ktoré si kupujú v obchodíku lízanky a vôbec nevidia, že sa nich tlačí mikrobus, ktorý sa opäť vybral vpred totálne natesno. Dedko stláča deti dnu do obchodíka, mikrobus prejde, deti zaplatia za lízanky a bez povšimnutia so smiechom odchádzajú. Dedko stojí pred domom a pozoruje ulicu. Ja sedím na motorke a tisnú sa mi slzy do očí. Ako som si mohla celý mladý život myslieť, že starí ľudia sú nudní a nezaujímaví? A furt len poučujú a umravňujú a všetko vedia najlepšie... Posledné roky mám zo všetkých najradšej práve starších ľudí. Dokážem sa s nimi baviť celé hodiny a dokonca dokážem celé hodiny aj počúvať, čo je v mojom prípade omnoho obtiažnejšie. Často som počula mladých hovoriť o tom, ako pracujú so starými ľuďmi v rôznych ústavoch a vždy som ich len ľutovala, že aká to musí byť hrozná robota. Starí ľudia mi pripomínali smrť a ja sa smrti bojím. Neviem, čo sa so mnou stalo, možno, že len ja sama starnem a začínam byť k sebe zhovievavejšia, neviem, ale v každom prípade je mi teraz veľmi ľúto, koľko dôležitých starých ľudí som svojou hlúposťou odignorovala. Jediná stará osoba, ktorú som milovala, bola moja babka, a keď zomrela, zlomilo mi to srdce a prestala som sa starými ľuďmi zaoberať. Nikdy som nestretla ani jedného svojho biologického dedka. Veľmi ma to mrzí. Ostala mi ešte jedna starká. Poznám ju len z Facebooku. Chcem sa s ňou stretnúť, ale bojím sa, či a ako budem prijatá. Starká, touto cestou ťa prosím o priateľstvo, nie len to facebookové, ale naozajstné, úprimné a trvácne. Ak ma prijmeš za vnučku, budem veľmi rada.
Očami Doroty Nvotovej
04.02.2013 20:11:10
:)
Komentáre