Môj obľúbený trek Okolo Annapurny sa už naozaj chýli ku koncu. Cesta, ktorú usilovne stavali, neúnavne ako mravčeky, a ktorú im monzúnové dažde každý rok poriadne preskúšajú a občas aj čiastočne zmyjú, tá cesta, ktorej prach sa človeku dostane pod kožu rovnako ako strach z postupu civilizácie, bude o chvíľu dokončená. Najprv zmizla tretina treku zo západnej strany. Potom strany z východu... Teraz zrazu zisťujem, že cesta vedie do mestečka Chame. Charizmatické buddhistické mesto v 2700 metroch, učupené pod Annapurnou, už každé ráno prebúdza trúbenie džípov. Z treku ostala jedna tretina. Našťastie tá najkrajšia. Turisti chodia v húfoch aj naďalej, a nevyzerá, že by im niečo prekážalo. Ale nás, čo poznáme starý trek, bolí pohľad na bagre, cestárov, džípy a motorky. Mňa to bolí tak, že mám pocit, akoby niečo z Nepálu vo mne umrelo. Keď som sem prišla prvýkrát, vďaka tomuto treku som zostala. Vďaka tomuto treku som sa naučila nebáť sa samoty a veľkosti hôr. Hory zostali, ale pocit pozitívnej samoty je fuč. Nahradil ho hluk motorových vozidiel. Viem, že pokrok je pokrok a že keď je dieťa choré, dobre padne rodičom cesta, po ktorej ho dostanú k doktorovi. Chápem, že vláčiť vrecia s ryžou do 4000 metrovej výšky nie je žiadna sranda, a že aj títo ľudia, čo tu hore žijú, majú právo mať doma televízor a ich deti majú právo na vzdelanie. Tvrdia mi, že to vnímam veľmi sebecky... Možno. Ale keď vidíte, ako dynamitom odstrelia celý kopec,ktorý sa následne zrúti do krištáľovočistej rieky, po ceste poláme stromy a zafarbí ju na tmavohnedo, tak sa jednoducho jemnému vnútornému nesúhlasu neubránite. Na meetingu v Chame povedali autority, že cieľom je z Manangu urobiť druhé Švajčiarsko. Kvalitné 5-hviezdičkové hotely, pohodlná cesta, lanovky... Myslím na to, keď sedím večer v Manangu v 3500 metroch, v miestnom kamennom kine, pri piecke, kde sa kúri jačími hovienkami a pozerám si staré himalájske filmy. Vraj Švajčiarsko. O chvíľu sa začnú hromadné prílevy bohatých Indov a Nepálcov so zlatými zubami, ktorým sa chce fotiť, ale nechce chodiť, a tak sa vyvezú hore, ubytujú sa v 5-hviezde a dva dni budú neaklimatizovaní grcať z výškovej choroby. A my si nájdeme iné cestičky. Ešte je tu veľa nepoznaného.
Očami Doroty Nvotovej
29.01.2013 20:34:08
:)
Komentáre