U sa na to používa slovo knihomoľ, Angličania im vravia "bookworm" čiže knižný červík. Červík mi príde výstižnejší ako moľa. V každom prípade, patrila som ako tínedžerka medzi nich. Čítala som všetko, čo sme mali v našej detskej knižnici, kam som chodila dvakrát do týždňa a brala som si vždy po tri, štyri knihy. Čo deň, to kniha. Začalo sa to Winetouom, ktorý ma chytil za srdce. To som mala 13 rokov. Potom som si začala s Hermannom Hessem (ktorého nepoznala moja učiteľka literatúry na strednej škole, ehm.. Tá nepoznala skoro nič, volala sa Jitka a bola úplne vymletá.) Po čase som prešla na Dostojevského, to sme už dostali perfektnú slovenčinárku. Prečítala som aj všetky paperbackové westerny, čo mi prišli pod ruku, všetky tie americké sračky typu "medzi nami dievčatami", prečítala som prosto všetko okrem povinnej literatúry, potom som zavrela jedného dňa poslednú knižku, a začala som písať. Čítať som prestala takmer úplne, za to som si pravidlo pozmenila na - čo deň, to poviedka, s tým, že som pomimo dala aj dve-tri básne za deň, ako bonus. Tak ako som predtým stále a všade čítala, podobne som potom chodila so zošitmi. Ako sa hovorí knihomoľovi, ktorý nečíta knihy, ale ich píše? Doma som zasadla za dedkov starý písací stroj a datľovala do večera. Potom som sa naučila písať zrkadlovým písmom a napísala knihu odzadu. Nechodila som so spolužiakmi fajčiť do parku cez veľkú prestávku - schúlila som sa na školských hajzľoch v tom hroznom smrade do klbka, čupla som si na misu, aby nebolo spopod dverí zvonka vidieť, že tam niekto je, a tam, vo svojom malom vesmíre, som písala. V osemnástich som zanechala jedno aj druhé a začala som konečne žiť. Potom ma dlhé roky k písaniu pútal len tento časopis. A teraz mi vyšla kniha. Moja. Voňavá. Aj keď je hrubá, vojde sa aj ženám do kabelky, aj chlapom do kapsáčov. Volá sa Fulmaya, tak ako moja druhá identita v mojom druhom živote, ktorý vediem na druhom konci sveta. A strašne by som chcela, aby si ju obľúbili všetci knihomoli a knihočervíci, čo čítajú knihy aj v električke, aj na školských hajzľoch.
Zdroj: .týždeň 16.5.2011
Komentáre