Kde je vlastne to šťastie? Prečo sa nedá lokalizovať? Alebo aspoň kúpiť, či vybartrovať? Sedím na letisku, idem do Nepálu a mnohým doma na Slovensku sa zdá, že to mám vyhraté. Že mám šťastie zabezpečené. Že pri mojom spôsobe života to jednoducho nemôže byť inak. Neustále pobyty v Himalájach a na najkrajších miestach sveta, pomoc v sirotinci, pekný vzťah s dobrým chlapom, filmová, hudobná a spisovateľská kariéra... nielenže sa nemôžem sťažovať, ale dokonca mi už začínajú ľudia vravieť, že mám návod na šťastie. Nemám. Píšu mi, stretávajú ma, a pozerajú sa na mňa, ako keby som mala každú chvíľu vypľuť zlaté vyjce, v ktorom bude ukrytý kľúč k trinástej komnate, kde je ideálny svet bez trápení. Ale taký neexistuje. Život je farebný. A šťastie je len úľavou od útrap. Ich prijatie a pochopenie tvorí väčšinu šťastia. Ženiem sa na druhý koniec sveta, ale nie je to lístok do neba. Tak ako iní si vybrali životy úradníkov, matiek či povaľačov. Zatiaľ neviem žiť inak. Vždy, keď si poviem, že sa už z miesta nepohnem, o pár dní sa nájdem vo vlaku alebo v lietadle. Nie je to hľadanie šťastia ani útek pred sebou a svojimi povinnosťami. Je to zvyk. Keď som v pohodlí viac ako týždeň, akoby mi niečo chýbalo. A tak sa pohnem, a svet sa zrazu znova krúti. Kufre, ruksaky, checkiny, hotely. Včera som sedela v jednej kaviarni na terase, s výhľadom na hrad, s človekom, pred ktorým nikdy nič nehrám, svietilo mi slnko na tvár a podo mnou šumeli stromy. Vedľa mňa žblnkotala fontánka, privrela som oči a čas zastal a mne to nevadilo, práve naopak. Vedela som, že nemusím do Nepálu. Že šťastie je univerzálne, tak ako Boh. Že dobré cesty vedú len k nemu, k tomu jednému šťastiu a k tomu jednému Bohu a že je úplne jedno, či pomáham 100 sirotám v Nepále, alebo jednému chudákovi v Bratislave, že je jedno, či stojím pod Everestom, alebo v Petržalke. Sú cesty blízke a ďaleké a každému sú blízke iné, a mne sú blízke práve tie východné, ale neznačí to nič. Len, že kráčam, hýbem sa, a potom buď trpím, alebo jasám a robím tak tu aj tam. Robia tak ľudia osamelí, aj spárovaní, siroty aj starci. Je to nádherný pocit, že je to vlastne všetko úplne jedno. Že sa môžete zobudiť v chatrči aj v paláci a šance sú rovnaké. Štartovacia čiara je len jedna pre všetkých. A cieľ tiež.
--------------------------------------------------------------------------
Zdroj: .týždeň 19.9.2011
Očami Goroty Nvotovej
28.02.2012 20:06:20
:)
Komentáre