Šľak ma ide trafiť z koní
Šľak ma ide trafiť z toho, že si nerozumiem s koňmi. S volmi hej - to ma naučil život sám: rozumieť si s volmi, ale kone niečo proti mne majú! Možno im dáky môj predok ublížil a kone si to podávajú z generácie na generáciu.
"Poď sem, moje žriebätko utešené" privolá si zaerdžaním starý otec-kôň svojho vnúčika - koníka k potôčiku, kde koniar napája kone, a takto sa mu prihovára: "Ihahahahá... cítim, že mi ubúdajú sily a už tu dlho nebudem. Musím ti prezradiť tajomstvo: istý Napoleonov dôstojník, ktorý šiel s cisárom cez Slavkov a volal sa Július Satinský, ma pri Waterloo zbičoval... pomsti ma!" Žriebä zahrabe kopýtkom. Pre istotu sa ešte spýta konského deda: "A čo mám urobiť ihahahahá?" "Keby na teba vyskočil dáky Satinský, tak ho zhoď, ihahahahá!" A takto to išlo ústnym podaním - teda presnejšie, papuľovým podaním celé generácie koní od papule k papuli, až si na tento náš starý rodinný hriech na konskej duši spomenula istá kobyla v petržalskom Jockey clube, keď som sa tam jedného horúceho letného dňa pred rokmi prišiel zoznámiť s filmovým partnerom. Lepšie povedané s partnerkou. Kobyla bola biela, vyžaroval z nej pokoj.
"Je to nejklidnejší kobyla, kterou tady máme..." ubezpečoval ma jazdecký tréner v slovenskej maštali po česky. "Pojďte, pudeme na lanž a tam si na ni sednete..." Bol som príliš hrdý na to, aby som sa tomu Čechovi priznal, že som na koni ešte nikdy v živote nesedel. Osedlal kobylu, mne dal zopár kociek cukru a vyšli sme do rozhorúčeného jazdeckého areálu. Pri lanži na drevenej diváckej tribúne sa opaľovali nejaké čučoriedky so skriptami. Ležali na bruškách a evidentne mali dolu podprsenky, aby sa im chrbáty opálili rovnomerne. To, o čom rozprávam, bolo dávno. Teraz by tam ležali oblečené, lebo je ozónová diera. Slniečko pripekalo, pokojná Claudia - tak sa tá kobyla volala - si vlastným chvostom odháňala muchy. Urobil som ešte posledný pokus, aby som si na ňu nemusel sadnúť. "V tom filme hrám kráľa. Oni mi koňa privedú, vysadia naňho..."
"To vím, to vím," žmurkal na mňa tréner a vyzval ma, aby som Claudii dal kocku cukru. Keď som sa mu priznal, že cestou na lanž som cukor zjedol, vzdychol si a vysadil ma na kobylu.
Muchy bzučali, čučoriedky bez podprseniek na tribúne spozorneli. Claudie stála pokojne ako tá na Václaváku, na ktorej sedí Václav, podľa ktorého je to námestie v ďalekej cudzine pomenované. Nasledujúce udalosti mali rýchly spád: čučoriedky, ktoré ma videli na koni, sa uchichtli, kobyla Claudia si zrejme spomenula na hriech môjho predka, dvakrát vyhodila zadkom a bol som na zemi. To už sa čučoriedky išli zájsť od smiechu, prehýbali sa v škodoradosti a celkom zabudli, že sú hore bez. Kobyle Claudii nič nevyčítam. Staré účty sú staré účty. Ale tie baby na tribúne - svedkyne môjho poníženia - ma tým svojím bujarým smiechom mierne nasrdili. Šľak ma ide trafiť z toho, že si nerozumiem s koňmi. S čučoriedkami hej, s čučoriedkami si rozumiem, to ma život naučil - ale kone niečo proti mne majú.
Zdroj: Július Satinský: Šľak ma ide trafiť, HEVI 1997
------------------------------------------------------------------
Komentáre