Šľak ma ide trafiť zo spisovnej slovenčiny
Presnejšie: z hovorovej spisovnej slovenčiny. Väčšina z nás sa hovorovej spisovnej slovenčiny v súkromí, chvalabohu, držať nemusí. Každý hovorí, ako mu zobák narástol. Záhorák hovorí doma medzi svojimi záhorácky, Spišiak po spišsky, Zemplínčan po zemplínsky, Lipták po liptovsky, Oravec po oravsky, Gemerčan po gemersky - ach, tá sloboda, keď si človek nemusí ústa vykrivovať do spisovnej slovenčiny...
A tu som pri tom - prečo ma z toho ide trafiť šľak. Našinec sa v podstate musí do tej spisovnej slovenčiny naprogramovať: Prehodiť nejaké klávesnice v mozgu, preložiť výhybku. Už-už chce povedať v škole: "Pany učitelko, já neska mosím po druhej hodzine vypannút na pohreb," ale v poslednej chvíli prehodí výhybku na rovnú koľaj spisovnej slovenčiny a vyhŕkne z neho: "Pani učiteľka, ja dnes musím po druhej hodine ísť na pohreb."
Už-už chce začať miestny hlásateľ na futbale hovoriť: "Alojz Bodegy nech še dostavi na peršubranu, bo ho tam čeka bardzo šumna...", ale ubrzdí to a povie do mikrofónu: "Žiadame Alojza Bodegyho, aby sa dostavil k prvej bráne...atď."
Okrem profesionálnych hercov, hlásateľov, farárov a učiteľov musíme denne prepínať v mozgu z hovorovej do spisovnej a zo spisovnej do hovorovej reči ako dáki schizofrenici. Ja pochybujem, že to tak musia robiť aj Angličania či Francúzi... Asi áno. Rozdiel je iba v tom, že ich spisovná hovorová reč je stará. Múdra. Ona sa za stáročia prispôsobila tej nespisovnej hovorovej reči a rozdiel medzi nimi je taký malý, že ani nestojí za reč. Uvedomte si, že naša spisovná hovorová reč ešte nemá ani 200 rokov! V roku 1843 na fare v Hlbokom sa dohodli starejší, že budeme všetci rozprávať liptovskou ľúbozvučnou slovenčinou. Pre Liptákov to neznamenalo žiadnu zmenu - hovorili si ďalej, ako im zobák narástol. Ale čo my - ostatní? Odvtedy sa hovorilo spisovnou hovorovou liptovskou slovenčinou najmenej šesť generácií - možno my sme už siedma a ešte stále je medzi hovorovou a hovorovou spisovnou rečou poriadny rozdiel. Svedčí o tom aj to, že taký Záhorák s Vyhodňarom si ani neporozumie. Musia odísť do spisovnej reči. Predsa len je to dorozumievací prostriedok...
O gramatike ani nehovorím. Z tej ma ide trafiť šľak obzvlášť často - tak často, ako sa mení pravopis. A ten sa za môjho bohabojného päťdesiatročného života dosť menil. A obyčajne: čo jazykovedný ústav zmenil, to potom vrátil do pôvodného stavu. Na kieho beťaha sa snaží vylepšovať slovíčka - sám Pán Boh vie. Najprv bol Brnenský veľtrh, potom to zmenili na Brniansky veľtrh a teraz je to tuším opäť brnenský. Burčák bol chvíľu burčiak, psy štekali, teraz musia brechať. Upokojuje ma celý život to, že samotný ľudský jazyk, a je jedno, či slovenský, holandský, alebo hindustanský, si žije svojím samostatným životom - bokom od jazykovedcov a akadémií... Piváreň sa môže premenovať na všelijako - keď raz jazyk chce, aby sa volala U mamuta, tak bude U mamuta - aj keby ju hneď zajtra premenovali na Gastrocentrum, Starú sladovňu alebo Úderníka.
Šľak ma ide trafiť a hovorovej spisovnej reči!
Zdroj: Július Satinský: Šľak ma ide trafiť, HEVI 1997
-------------------------------------------------------------------
Komentáre