Šľak ma ide trafiť z robotníckej triedy
Šľak ma ide trafiť z toho, že som sa narodil do štádia rozkopaných ulíc. Nielen mňa v našej Bratislave, ale aj všetkých šoférov, chodcov - obyvateľov. Šľak ma ide trafiť z tempa, ktorým ulicu rozkopú a po dlhých rokoch zakopú. Sledoval som Dostojevského rad pred rokmi: sledoval som tempo prác. Slovenské špecifiká sú takéto: najprv si privezú robotníci maringotky, v ktorých strávia roky svojho života.
Maringotkami obstavia krčmu v tej lokalite. Dbajú na to, aby tie maringotky boli ku krčme čo najbližšie. Najradšej by maringotky priamo vtiahli do krčmy - ale nezmestia sa! Potom pritiahnu žeriav, traktory, parné valce, exkavátory, elevátory a striedavo z nich ukradnú súčiastky, na ktoré potom čakajú v krčme.
Dostojevského rad až po Karadžičovu ulicu bol dlhé roky rozkopaný a nič sa tam nedialo. Akurát jeden priveľmi opitý bagrista zacúval s bagrom tak šťastne, že bager spadol do vykopanej jamy a zas sa čakalo na tých, čo ho z jamy vytiahnu, aby sa mohlo pokračovať v práci.
Robotníci z vidieka povedia doma, že majú toľko práce v hlavnom meste, že tam musia aj núdzovo v maringotkách spať a manželky sa zmieria so situáciou. Od firmy dostávajú aj odlučné - no jedno s druhým, vyplatí sa im bývať v maringotkách dva metre od krčmy celé roky. Nikde vo svete by im to neprešlo, ale u nás požíva robotnícka trieda úctu, ktorú si päsťami vydobyla a odborári ju chránia ako oko v hlave. Čestné slovo, že Dostojevského rad rozširovali, rozkopávali, zakopávali, valcovali a asfaltovali skoro desať rokov! A teraz už sú maringotky na Lazaretskej a z ulice je jama, ako keby ju ostreľovali Chorváti, Srbi, Moslimovia a Černohorci dohromady. Maringotky sú sústredené pri novučičkej krčme a život ide nerušene ďalej.
Na Račianskom mýte zas kládli robotníci nové koľaje v plnej prevádzke električkovej trate. Minútu robili s čakanom a lopatou, uskočili pred idúcou električkou a desať minút nerobili - čakali, až uvidia v diaľke električku. Rýchlo vzali lopatu a čakany, aby mohli uskočiť a zasa čakali. To by nevymysleli ani Taliani do filmovej veselohry. Absurdnejšie je to už len v Rusku - to som videl v Moskve na vlastné oči: tam asfaltujú za treskúceho mrazu ulicu staré ženy. Tetky v montérkach a oranžových ochranných vestách kladú asfalt, pracujú s lopatou, krompáčmi, pretože ich muži - ruská robotnícka trieda popíja doma vodku, pretože vonku je zima a robota neutečie...
Ja neviem, či si prečíta túto knižku robotnícka trieda. Ak nie, tak jej odkážte, že už mám toho dosť! Alebo - radšej jej nič nehovorte. Čo keď vezmú čakany a lopaty a počkajú si ma na tej rozkopanej ulici? Zasa im budem musieť zaplatiť rundu, aby sa neurazili, neodtiahli maringotky do iného mesta a naše nenechali rozkopané. Ech, šľak ma ide trafiť z tej našej robotníckej triedy!
Zdroj: Július Satinský: Šľak ma ide trafiť, HEVI 1997
----------------------------------------------------------------
Komentáre