My komici radi hovorievame, že naše povolanie je náročné aj preto, lebo spätná väzba je okamžitá. Stojíte na scéne a buď sa vám zasmejú, alebo nie. Ak áno, všetko je v poriadku, ak nie, pokúsite sa prekvalifikovať na dramatický žáner. Tam zlyhanie nie je také bolestné. Ak je v hľadisku ticho pri veselohre, je to fiasko. Ak je ticho pri Hamletovi, môže to znamenať, že publikum rozmýšľa. Uznajte, že pri rozmýšľaní človek nevydáva nijaké zvuky. Pri rozmýšľaní je človek ticho. Dnes sa nikto nezasmial, povie nešťastný komik po predstavení. Tragéd nepríde do šatne so slovami - dnes nikto nerozmýšľal. Lebo rozmýšľanie nepočuť. Sú pravda aj diváci, ktorých nepočuť, ani keď sa smejú, pretože sa smejú akosi vnútorne. Kedysi sme hrali v Divadle na korze už zo päťdesiatu reprízu predstavenia Soirée a vedeli sme presne, kde sa ľudia zasmejú, kde zatlieskajú, kde sa budú rehotať. A v ten večer nič. Absolútne ticho. Ale totálne. A po predstavení. keď sme sedeli v šatni a mali sme sto chutí skončiť s týmto povolaním, objavili sa vo dverách dvaja seriózni páni a povedali: Dnes večer sedeli v hľadisku pracovníci Výskumného ústavu UNEACO na Patrónke a môžeme povedať, že už dávno sme sa tak dobre nebavili, Ďakujeme. Vtedy sme zistili, že existuje aj tzv. vnútorný smiech a že to nie je tá najpríjemnejšia spätná väzba. Čo by tak urobili hamletovci, keby im prišli na predstavenie výskumníci z UNESCA a od začiatku do konca by sa išli popukať od smiechu. Hovorí sa tomu reakcia neprimeraná tomu ktorému žánru.
Rozmýšľam ako vylepšiť túto spätnú väzbu vo sfére služieb. Napríklad v reštaurácii. Voľakedy na to bola Kniha sťažností, ale táto inštitúcia časom zanikla. Možno preto, že hostia sa hanbili písať a najmä podpísať. Takže zostali iba pamätné knihy, Kroniky atď. a tam nikto kritickú výhradu nenapíše. Jedlo bolo výborné, obsluha perfektná, prídeme opäť - čitateľné podpisy. Ťažko predpokladať, že by sa v takej kronike objavilo... to, čo ste mi dnes naservírovali, by nezožrala ani sviňa. Ladislav Chudík, člen Národného divadla. Pochybujem, že by Laco nasadil taký tvrdý tón. Ale spätná väzba fungovať musí, bez nej to nejde. Mám návrh. Dnes, v čase rastúcej nezamestnanosti má moja myšlienka aj žiadaný sociálny aspekt. Skrátka: reštauratéri by rozšírili personál o jedného človeka, ktorý by stál pri východe z jedálne. Hostia po dojedení a zaplatení idúc okolo neho by vhodným spôsobom vyjadrili stupeň svojej spokojnosti alebo nespokojnosti, Komu by chutilo, pohladkal by toho muža (musí to byť muž a riadna väzba) po hlave. Komu by chutilo mimoriadne, mohol by mu dať pusu na čelo. Komu by chutilo len tak normálne, ten by ho iba potľapkal po pleci. Vyjadrenie nespokojnosti má ešte širší register. Od symbolického odpľutia si, keď prechádzate popred dotyčného (volajme ho Spätná väzba), cez ľahké zaucho, vykrútenie nosa (tzv.excelsior) až po napľutie rovno medzi oči a kopanec do zadku. Spätná väzba by si reakcie hostí zapisoval a po šichte by ich odovzdal majiteľovi, ktorý by každý večer presne vedel, ako je na tom jeho podnik, čo sa týka kvality služieb. Ešte maličkosť: zamestnanec Spätná väzba by mal byť čiastočne dotovaný štátom. Pokiaľ ide o vyjadrenie spokojnosti občana so štátom, porozmýšľam, ako na to. Ale mohlo by to byť niečo podobné.
Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
---------------------------------------------------------------
Komentáre
MILAN