peternagy

        Pred štyridsiatimi troma rokmi sme s Julom prvý raz verejne vystupovali práve na tomto javisku. Tu sa odohral náš prvý rozhovor pred obecenstvom. Nalíčili sme si tváre na bielo, aby sme vyzerali ako klauni. A mali sme trému. Presnejšie - mal som trému. Julo možno tiež, ale vôbec na to nevyzeral. Tváril sa suverénne, ako keby so mnou vystupoval už roky. Mal zázračný dar nevnímať realitu, ak by to malo spôsobovať nejaké nepríjemné pocity. Vždy, keď pred nami boli také nepríjemné chvíle hovoril: Nevnímam to. To už je dávno za nami.
        Mal zázračný dar vytvárať pohodu a dobrú náladu. Ľudia, ktorí sa či už na chvíľu alebo niekoľko dní ocitli v jeho spoločnosti, mali určite celý ten čas pocit, že sú na dovolenke a ešte k tomu v zahraničí. Mal schopnosť ľudí združovať. Vyhľadávali ho a obklopovali. Držali sa ho. A on ich zabával, viedol, dirigoval. Organizoval zážitky. Cudzie aj svoje. Pretože mal okrem iného aj odvahu prekračovať hranice skutočnosti. To je to, čo ľudí najviac láka, ale boja sa toho. Julo sa nebál. Vrhal sa do dobrodružstiev s takou vervou a elánom, že možnosť neúspechu vôbec neprichádzala do úvahy. Na našej ulici je sloboda! Tento Julov slogan znel v ušiach tých, ktorí sa nadránom vracali domov, keď ich už Julo rozpustil. Aj na ich ulici bola síce sloboda, ale akási iná, predsa len trochu menšia, a tak sa tej ozajstnej chodili nadýchať k nemu.
        Dokázal robiť zázraky. Viem o tom iba z jeho podania, ale vždy som tomu veril. Raz robil Mikuláša v bratislavskej väznici a na záver svojho vystúpenia sľúbil prítomným, že o chvíľu začne snežiť, lebo aký by to už bol Mikuláš bez snehu. Keď kráčal po skončení programu po nádvorí väznice, začalo snežiť. Väzni v oknách svojich ciel odmenili Jula potleskom. Dodnes ma mrzí, že som pri tom nebol, aspoň ako jeden z nich.
        Bol senzačným mystifikátorom. Každý mu uveril. Raz na kúpalisku na Tehelnom poli hral preferans s Jurajom Špitzerom a Móricom Mitelmannom a týmto ostrieľaným borcom trvalo skoro dvadsať minút, kým prišli na to, že Julo preferans nikdy predtým nehral. Rozumiete? Videli, že nehrá dobre, ale ani vo sne by im nenapadlo, že to vôbec nevie. Taká bola sila jeho imaginácie.
        Keď som bol uňho na jednej z posledných návštev, daroval mi knižku Polstoročie s Bratislavou a upozornil na to, že Kornel Földvári ho v predslove prirovnal ku Karlovi Mayovi. Páčilo sa mu to. Ale ak si ako May, povedal som, tak potom najmenej tridsať percent  z tvojich spomienok ja mystifikácia. Pozrel sa hrdo na mňa a povedal! To určite!
        Bol hrdý na svoj maloburžoázny pôvod. Keď v sedemdesiatom siedmom zomrel jeho otec, rozposlal parte s textom Zomrel Vojtech Satinský,  bývalý kaviarnik. A keď nás raz zastihlo, niekedy v sedemdesiatom výročie februárových udalostí v dobrej nálade, usporiadali sme traja aj s Jánom Roháčom protestný pochod okolo hotela Bellevue v Hornom Smokovci a kričali sme na plné hrdlo Vráťte nám naše kaviarne, vráťte nám naše kaviarne!
        Bol aj prognostikom. Zakladal si na tom. Už začiatkom osemdesiatych rokov mi v šatni tohto divadla párkrát povedal: O takých dvadsať rokov tu po komunistoch nezostane ani smrad. Aj mu to skoro vyšlo.
        Pomýlil sa len vtedy, keď vravel : Zomrieme v roku 2016 od nudy.
        Julo, stojím tu na mieste, kde sme začínali ako klauni Ako klaun som sa dočkal najsmutnejšej úlohy vo svojom živote - rozlúčiť sa s Tebou S Tebou odchádza aj kus zo mňa. Zostal som tu sám, akýsi neúplný. Stále čakám, že zazvoní mobil a z neho sa ozve to Tvoje povestné: Momentálne som mŕtvy, zavolajte neskôr. Julo, pre nás nie si mŕtvy a buď si istý, že zavoláme.

Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
----------------------------------------------------------------------------