Milý Ježiško,
neviem, či Ťa môžem takto oslovovať v mojom veku. Pred takými šesťdesiatimi rokmi to bolo jasné, ale medzitým som vyrástol a zostarol, tak neviem, či by nebolo z mojej strany vhodnejšie oslovenie Vážený Ježiško. Niekedy, keď zháňam darčeky pre celú rodinu, napadá mi oslovenie Drahý Ježiško. Ale neber to ako výčitku, napokon - čo už je dnes lacné. Tak ostanem pri tom milom Ježiškovi, ak dovolíš. Hodí sa k Tebe. Pretože Ty si za tie roky, čo spolu komunikujeme, ani nezostarol, ani nevyrástol. Dokonca si, nechce sa tomu veriť, ani nezatrpkol, nerezignoval, skrátka nevzdal si to! Keď rozdávaš darčeky a robíš radosť deťom aj dospelým, vyzeráš, ako keby Ťa to bavilo rovnako ako voľakedy. Ani náznak apatie, nudy alebo, nedajbože, znechutenia. Prepáč, teraz si uvedomujem, že som slovo bože napísal s malým b. Hneď to napravím, aby sa Otec neurazil. Takže nie nedajbože, ale nedaj Bože! Dúfam, že mi odpustíš tento malý lapsus. Urobil som v živote už aj väčšie a odpustil si mi. Súdim podľa toho, že na Vianoce si mi vždy voľačo nadelil, aj vtedy, keď som si to nezaslúžil. Napríklad, keď som v tretej ľudovej Jožovi Taubnerovi skoro vypichol oko perom namočeným do atramentu. A čo sa nestalo? Pod stromčekom som našiel vtedajší posledný výkrik techniky - večné pero! To nebolo treba namáčať do ničoho, písalo samo. Názov trochu klamal, pretože nevydržalo večne, ale vtedy sme ešte netušili, čo je to Pí Ár. Dnes už viem, že s večnosťou sa neradno zahrávať, lebo sa to nakoniec vždy vypomstí. Napríklad so Sovietskym Zväzom na večné časy! To heslo viselo kedysi v každom výklade, na každom transparente, na každom rohu. A kde je dnes Sovietsky zväz? Dávno otrčil kopytá. Zas neviem, či som neprestrelil. Tie kopytá som asi nemal spomínať. Viem, evokuje to...ako to povedať jemne... druhú stranu barikády. Teda z Tvojho pohľadu. Ja ešte nie som celkom na tej Tvojej strane. Spolu s ostatnými smrteľníkmi pobiehame po barikáde a tŕpneme, či sa nakoniec nepošmykneme a neskončíme na tej nesprávnej stane. Medzi nami, na vrchole barikády sa veľmi pobehovať nedá a skákať už vôbec nie. Je tam len taká uzulinká cestička a človek má čo robiť, aby udržal rovnováhu. Povrazolezci, tí sa majú! Tí vedia balansovať! Tí to dokážu správne vyvažovať. Nie aby si si myslel, že im závidím! To v nijakom prípade! Naopak, dožičím im. Som totiž žičlivý, milý Ježiško. Bol by som rád, keby si si to zapamätal. Niežeby som podceňoval Tvoju pamäť, ale predsa len, máš toho nad hlavu a si na to sám. Takže ešte raz. Zapamätaj si. Tam dolu, v hlavnom meste Slovenska (pozor, nemýliť si so Slovinskom!) žije absolútne žičlivý, skromný pokorný, skrátka všetkými kladnými vlastnosťami (pre nedostatok miesta ich nevymenúvam) oplývajúci Tvoj navždy oddaný Milan Lasica.
P.S. Potrebujem nové auto, podľa možnosti diesel, objem 2000 cm, airbag, posilňovače bŕzd, a bezpečnostné pásy. Veď vieš prečo.
Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
-----------------------------------------------------------------
Komentáre