Tú správu si málokto všimol Neviem o nejakých podrobnejších komentároch a už vôbec nie o analýzach. Prešla tlačou len tak naľahko a vyšumela. A pritom ide o správu mimoriadneho významu. Cez Slovensko (vraj) prešla skupina islamských teroristov. Správa stručná a vecná. Aj keď... vŕta mi v hlave, ako zistili (tí, čo to oznámili tlači), že to boli teroristi, čo prešli naším územím. Že to boli moslimovia, to sa dá zistiť pomerne ľahko. V istú hodinu si kľaknú tvárou k Mekke a modlia sa. To sa nedá prehliadnuť. Na ulici alebo vo voľnej prírode je to hračka. Mekka je od nás na východ, a ktorým smerom je východ, to naslovovzatý moslim pozná cez deň podľa slnka a v noci podľa hviezd. Komplikovanejšie je to v reštaurácii, v kine a najmä v pivnici. Tam moslimovi neostáva nič iné, len konať intuitívne alebo mať pri sebe kompas. Môže sa stať, že moslim z nejakých tajomných dôvodov ovláda slovenčinu a potom dochádza k nepríjemným nedorozumeniam. Sedí v kine, zazrie tabuľku s nápisom Núdzový východ, vrhne sa na zem v smere šípky a začne sa modliť. Tento problém by sa dal vyriešiť len tak, že by v kine boli dve tabuľky. Na jednej by bolo napísané Núdzový východ a na druhej Naozajstný východ. To by sa predišlo trápnym ťahaniciam medzi tunajšími moslimami a uvádzačkami v kinách.
Ale toto nie je problém o ktorom som chcel hovoriť. Ide o to, ako príslušné orgány zistili, že dotyční moslimovia boli teroristi. Predstavujem si to možno trochu naivne. Orgán zbadá skupinu moslimov prechádzajúcu cez naše územie a pod tlakom celkovej situácie vo svete si, celkom logicky, pomyslí: "A čo ak sú to teroristi?" Potom začne konať. Pristúpi k nim v sprievode kolegu a opýta sa: "Prepáčte, nie ste náhodou teroristi?" Vedúci moslim prisvedčí a dodá: "Ale my tadiaľto len prechádzame. Mimochodom, kadiaľ sa ide do New Yorku?" Orgán ochotne vyhovie a odľahne mu.
A v tom je práve skrytá nádej tej správy z tlače. Moslimskí teroristi síce cez Slovensko prešli, ale nezostali tu. Išli ďalej. Tušíme kam. Slovensko je pre nich nezaujímavé. To je naozaj dôvod na oslavu. Je to prvý raz v našich dejinách, keď sa tešíme, že na nás niekto kašle. Doteraz sme z toho mali vždy komplexy. Riešili sme naliehavo, prečo sa o nás nikto neinteresuje, lepšie povedané neriešili sme to, len sme uvažovali o tom, že by to mal niekto riešiť. Kto je na vine, že o nás svet nevie, pýtali sme sa. Napokon sme vždy dospeli k presvedčeniu, že na vine je svet. Výsledok týchto úvah viedol k permanentnému pocitu krivdy, ktorý sa stal v podstate príjemným spoločníkom na našej ceste dejinami. Dnešný svet terorizmu a násilia zatiaľ Slovensko neanektoval. Nevedia o nás. Je to terno a dúfajme, že to tak ostane. Najlepšie by bolo predstierať, že nie sme. Už by to bolo skoro aj vyšlo, nebyť tých nešťastných majstrovstiev sveta v hokeji.
Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Komentáre