Hana Gregorová, slovenská spisovateľka a feministka, spomína vo svojich pamätiach na starý Martin. Krásna je kapitola, v ktorej opisuje veľmi podrobne, ako išla s mamou na jarmok do Kubína. Tú sa oplatí prečítať, je to dobrá literatúra. Aj tá, ako sa každoročne pripravovali martinské slávnosti, tak po domácky. Martinčania si hostí rozobrali po domácnostiach, len tí najvýznamnejší boli ubytovaní v hoteli. Na železničnej stanici bolo rušno, vlaky prichádzali, na peróne stáli dvaja evanjelickí a jeden katolícky farár a rozprávali sa po grécky. Určite to nebola nejaká basic gréčtina. A bezpochyby by sa mohli baviť aj po latinsky, po nemecky a po maďarsky. Jazyková výbava bola čímsi samozrejmým. Tak ako bolo samozrejmé, že mladé dievčatá vedeli hrať na klavíri. Napriek tomu, podľa svedectva pani Gregorovej, pomery v Martine začiatkom dvadsiateho storočia boli skôr dedinské ako malomestské. V takomto prostredí sa Hana Gregorová, za slobodna Lilgová, usilovala presadiť so svojimi predstavami o ženskej emancipácii. V tzv. národných kruhoch to vzbudilo také pohoršenie, že keď ju stretol na ulici Vajanský, odpľul si a zašomral: Fuj, baba, femina!" Takže, ako píše pani Hana, jej túžbou bolo odísť. Kam? Do sveta bez predsudkov a konvencií. Takto by sa to dalo povedať, keby to neznelo tak banálne. Svetom bez predsudkov a konvencií bola pre mladú Martinčanku Praha. Tak ako Čechovove Tri sestry túžili po Moskve, spomína, ja som túžila po Prahe. Do Prahy, do Prahy! Sen sa jej splnil o tridsaťpäť rokov.
Viete čo je zaujímavé? Že tzv. malé pomery majú tuhý koreň. Malé pomery nie sú výlučne viazané na petrolejové lampy, rebriniaky a ochotnícke divadlo. Celkom sa im darí aj pri plnej elektrifikácii. Ale aj tak si myslím, že Hana Gregorová uvažovala triezvo, ak túžila po Prahe a nie po Moskve. Lebo zbožňovať Rusov bolo vtedy v móde. A trvalo sto rokov, kým nás z toho sami vyliečili.
A teraz iná príhoda. Veľmi milá a zábavná. Jednej noci nie a nie zaspať. Tak som zapol rádio a náhodou som sa stal svedkom rozhovoru. Neviem koho a neviem s kým, pretože som to nepočúval od začiatku. Hovorilo sa o cestovaní. Neskôr vysvitlo, že interviewovaný pochodil krížom-krážom celú Južnú Ameriku a na svojich cestách sa dostal aj na miesta, kde žil Dr. Bencúr. Pre tých, čo nevedia, o koho ide - Martin Kukučín. Ak sa nájde taký, čo nevie, kto je Martin Kukučín, čert s ním. No a tento cestovateľ povedal, že vraj kdesi čítal, že Kukučín sa počas svojho pobytu v Argentíne stal miliardárom. A že vlastnil tisíc oviec. Lenže cestovateľ nás ubezpečil, že tisíc oviec tam vlastní kdekto. Miliardári majú desaťtisíc oviec. A že teda Kukučín nebol miliardár, lebo, ako sa dozvedel cestovateľ na tvári miesta, aký chudobný ta prišiel, taký chudobný aj odišiel. Teda Kukučín nezbohatol. Túto radostnú správu nám cestovateľ s redaktorom oznámili s veľkou úľavou. Bolo cítiť, ako im odľahlo, že Martin Kukučín ostal chudobný. A bolo jasné, že chudobný Kukučín v ich očiach stúpol na cene. Aj ako človek, aj ako umelec. Keď si to tak teraz po sebe čítam, tuším, že táto príhodička má s tým starým Martinom čosi spoločné. Ale možno sa mi to len marí.
Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
-------------------------------------------------------------------
Komentáre