V Prahe som režíroval novinku od amerického dramatika Schisgala. Volá sa We are family. Po česky Jako jedna rodina. Cesta do Prahy v dobrom aute a s dobrým šoférom trvá dve a pol hodiny. Teraz som práve prezradil, že šofér nedodržuje predpísanú rýchlosť.
Keby dačo, celé som si to vymyslel.
Cesta zo začiatku Prahy do centra trvá často tiež dve a pol hodiny.
Divadlo Kalich, kde som hru režíroval, je v úplnom centre.
Najväčší problém pri režírovaní v cudzom meste je, že skúška v divadle trvá štyri hodiny, a čo potom?
Dá sa chodiť po obchodoch. To nie je nič pre normálneho muža. Ja nie som normálny. Chodil som po obchodoch aj dve-tri hodiny denne. Popoludní.
Večer sa dá ísť do kina alebo do divadla.
Do divadla chodím len keď hrám. Ako divák tam idem len z prinútenia alebo v stave vrcholného zúfalstva. V Prahe som bol v divadle raz.
Zúfalstvo ma prešlo, lebo predstavenie bolo výborné. Hra sa volá Barónka a slúžka, skvele tam hrali Holubová a (zabudol som, ako sa volá, tak som sa musel pozrieť do bulletinu) Bydžovská. Režíroval Peter Gábor. S jeho matkou Adelou sme spolu študovali na VŠMU v polovici minulého storočia. S Bydžovskou som, tiež v minulom storočí, hral vo filme Utekajme, už ide! Na premiére som sedel v prvom rade a pozoroval som, či herečky zbadajú, že tam sedím. Vyzeralo to tak, že nezbadali. Keby ma boli zbadali, asi by mi to boli dali nejako nenápadne najavo. Cez prestávku som uvidel herečku Zuzanu Fialovú a tá ma zbadala. V divadle bolo plno významných ľudí, napríklad všelijakí kritici. Jeden z nich zdrhol cez prestávku. Viem to, lebo sa predtým so mnou rozlúčil. A prečo by tam mal sedieť do konca, keď ho to nebavilo? Keď som po skončení predstavenia vychádzal z hľadiska medzi poslednými, ostatné publikum si už pri prehýbajúcich sa stoloch... skrátka už žrali.
Na druhý deň na skúške som rozprával svojím hercom, aké to včerajšie predstavenie bolo fajn. Tvárili sa nezúčastnene. Je to netaktné, rozprávať hercom pár dní pred premiérou, že niečo v inom divadle bolo dobré. Už to nikdy neurobím. Už nikdy nepôjdem pár dní pred svojou premiérou do iného divadla. Riziko, že človek uvidí niečo dobré od niekoho iného, je síca malé, ale je. Úspechy iných brzdia vlastný rozlet.
Chodil som aj do kina. Častejšie ako do divadla. Videl som Spielbergov nový film s (zabudol som, ako sa volá, tak som musel bežať za dcérou) Tomom Cruisom. Hneď na začiatku som sa preľakol, lebo na plátne sa objavil titulok ROK 2054. Neznášam science fiction a iné utópie. Okrem Orwella, ale to nebola, ako sa neskôr ukázalo, utópia. Písať alebo nakrúcať filmy o tom, čo bude o päťdesiat rokov je smiešne, keďže nevieme, čo sa stane o päť minút. Videl som nádherný film od toho španielskeho režiséra, čo dostal Oscara. Nemusím bežať za dcérou, viem, ako sa volá. Aldomovar. Alebo Almodovar. Film má český názov Mluv s ní. Po kine alebo divadle som šiel do hotela, okúpal som sa, ľahol som si a väčšinou som zaspal. Je vzrušujúce byť umelcom.
Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
------------------------------------------------------------------
Komentáre