K ľudu, k ľudu sa maj, k svojmu ľudu...
Odľahlo mi. Podarilo sa nám ozubadliť infláciu. Citujem doslova Augustína Mariána Húsku: "Podarilo sa nám ozubadliť infláciu." A teraz niekoľko slov o tom, prečo mi odľahlo. Odľahlo mi preto, že do strohej reči ekonómov sa dostáva v tomto štádiu života našej novej vlasti poézia. Od čísiel sme prešli k ľudskej, ľudu prístupnejšej rétorike. A tak to má byť. Nedá sa nič robiť - ľud, to znamená, že aj ja (Lebo som synom svojho ľudu) - nevieme, čo je inflácia. A ani to nebudeme nikdy vedieť. Je to nad naše IQ. Ale ako to "mládeži neprístupné" slovko z ekonomickej oblasti spojí jeden z našich geniálnych kmeťov so slovkom "ozubadliť" - v našich hlavách svitá. Inflácia je dačo, čo sa vzpína ako divoký mustang, čo hryzie a mece sa, kým ho neozubadlíme. A keďže sa nám to čudo podarilo ozubadliť, môžeme si všetci spolu - nahlas - uľahčene vydýchnuť. Hľa aké je múdre a dôležité očistiť od blata zlaté hrudky základného slovného fondu. Ozubadliť roztratené prísudky, predmety, prirovnania. Urobiť z nich chutné fondu. A tak ako mi odľahlo, že sa do ekonomiky vlieva poézia, tak som si s vráskou na čele po sebe prečítal predposledný riadok: je tam slovíčko FONDU. Nuž áno - má to istú súvislosť s rovnako znejúcim záverom vety "zlaté hrudky základného slovného FONDU". Poviem otvorene - pokúsil som sa o slovnú hračku! FONDU a FONDÜ. (FONDÜ je švajčiarske teplé jedlo pripravované nad liehovým kahancom rovno na stole.) Prečo sa mi objavila vráska na čele? Lebo na jednej strane sa tvárim, akože som ľud, a na druhej strane, kde len môžem, pašujem do slovenčiny intelektuálne schválnosti, samoúčelné slovné hračky, kombinované s cudzojazyčnými výrazmi. Minule som v jednom článku napísal úplne nezmyselne: "Vtom vyšiel na pole on - sám veľký Napoleon!") A to mi spôsobuje vrásky na čele. Musím sa ozubadliť! Takéto samoúčelné cudzojazyčné kalambúry, to je už len krok k nepriateľstvu s ľudom. A poviem vám úprimne, všeličo v živote chcem byť, len nie nepriateľ ľudu! To by mi súdruhovia - právom - mohli zakrútiť krkom. Východisko je len jedno - zobrať si príklad z ekonómov a historikov: ozubadliť výrazové prostriedky. Alebo potom (ako hovorí iný kmeť): "Jesto aj posunková reč." Ňou sa síce do novín hovoriť nedá, ale možno ba sa dali povymýšľať namiesto slovných hračiek posunkové. Ruskí alkoholici majú pekne vyvinutú posunkovú reč, plnú inotajov. Napríklad ak chcú, aby im dakto nalial kalíšťok, poklopú si významne ukazovákom zvonka po gágore. A čašník už hneď vie, o čo ide. Naleje človeku, poteší ho. (Len ma - ako rusofila - veľmi mrzí, koľko ich tam cez sviatky po kalíšťokoch pomrzlo! Daj im Pánboh večnú slávu a svetlo večné nech im svieti!)
Ako ste si zaiste všimli, milí priatelia, použil som aj iné cudzie slovo - IQ. Podarilo sa mi ozubadliť sa - nejdem vám vysvetlovať, čo tá skratka znamená. Viem, že to viete. Máte svoju úroveň. Všetka česť. U nás už aj správy v rádiu, v televízii sú na takej úrovni, že nám ich čítajú v skratkách. Nezapamätal som si všetky tie skratky, ale štýl bol asi takýto: "Prokurátor podal podnet na trestné stíhanie I.P., M.K., D.R. a B.S., pretože v r.1991 atď." Veľmi nás to doma potešilo. Hneď sme si vymysleli súťažnú hru o ceny. Kto uhádol najviac skratiek, zvíťazil. A starej mame dobre padlo, že v správach odvysielali aj pomôcku: Michal Kováč mladší. Vyslovila domnienku, že tie skratky asi súvisia priamo s prípadom M.K. Takto vysielané správy cibria myslenie najmä našich žien. Podaktoré sa v dedukovaní prepracovali na skutočne svetovú úroveň. Nemôžem zaprieť, aj ja si rád zadedukujem, ale ja rád dedukujem najmä s mladými dievčatami. Nuž, ale aby som sa vrátil k myšlienôčke dnešného fejtónika: treba sa nám - bratia inrelektuáli - ozubadliť. Myslím to obrazne. Sme také konské nátury, že okrem ohlávky a sedla nám môže byť aj zubadlo len na úžitok! A aby sme furt nepoškuľovali vľavo - vpravo a nevykrikovali po novinách, čo tam vidíme, mali by sme sa aj oklapniť. Používať - myslím to symbolicky - tie legendárne konské klapky pri očiach. Vo svete je toľko nemravností, arogancie a voľne poletujúcich myšlienok, že nás rozptyľujú. Aj my - voľnomyšlienkári - by sme sa mali v súčasnosti zamerať na národa roľu dedičnú. Jesto na nej čo robiť. Ja si vždy ráno, keď vstanem, opakujem ticho, len tak sám pre seba: "K ľudu, k ľudu sa sa maj, k svojmu ľudu!" Alebo v kúpeľni zo mňa vyhŕkne: "Nehaňte ľud môj!" A odľahne mi. Tak, ako mi odľahlo, keď som sa dozvedel, že sa nám podarilo ozubadliť infláciu.
Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta, IKAR 2007
-------------------------------------------------------------
Komentáre