Dejú sa tu úžasné veci. Nejde o samotný hokej, ide o atmosféru v Bratislave. Pravdu povediac, v prvý deň som úplne zabudla, že sa začínajú majstrovstvá, išla som si centrom mesta vo svojom zelenom trabante, slnečný deň, lakeť von z okna, keď som tu zrazu zaznamenala nepomerne väčší aplauz ako zvyčajne. To, že mi ľudia kývajú, poskakujú, alebo sa na mňa usmievajú, na to sme si ja aj trabant zvykli. Teraz sme však stretli skupinu opitých Nemcov, ktorí nám s rozžiarenými tvárami utekali naproti a svojím hlasným skandovaním "Trabant, trabant!" dali do pozoru aj zvyšok Kamenného námestia. Usmiala som sa, pridala plyn a trabík urobil "tramtatatatatatrabant" a Nemcov sme zanechali očarených a zadymených za nami. Milujem stretávať všetky tie tlupy zahraničných fanúšikov, či už vo veselosti, alebo ráno, keď sa snažia dopotácať na tretie nástupište na vlak do Košíc. Do toho celého mi sem teraz prišiel na tri dni kamoš Japonec, ktorého som spoznala pod Everestom. Vôbec netušil nič o majstrovstvách, a tak prišiel a bol dosť vyhúkaný. Stále hľadal tú pokojnú zaostalú Bratislavu, ktorú som mu kedysi dávno spomínala. Hneď v prvý večer som ho zatiahla rovno z letiska do krčmy, lebo sa práve začínal náš zápas s Nemcami. Japončík bol dosť vystrašený tým hukotom a najmä hnevom, keď sme začali prehrávať. Tak sme ho skoro ráno naložili na vlak (tu bol zaskočený druhýkrát a fotil si náš retro vlak, lebo oni tam predsa majú také tie sci-fi vlaky...) a zobrali sme ho do Tatier. Pršalo, snežilo, zamračené bolo, ale chalan bol unesený a fotil si kamzíky. Prespali sme na "Terynke" a na druhý deň sme ho za vytrvalého dažďa dopravili hodinovým strmým trekom na našu drevenicu. Cestou sme videli medvedie stopy. Japonec nakáľal drevo, zakúrili sme v peci a opiekli sme si špekačky. Celý čas som volala kamošovi, aby som zistila stav s Ruskom. Tam niekde dolu sa hral hokej a národ šalel. V tú noc zomrel ujo Huntata, takmer 90-ročný, ktorý už 30 rokov strážil naše kľúče a sekeru. Keď na druhý večer Japonec odchádzal, zaprisahával sa, že sem príde nadlho a v očiach mal slzy. Slovensko ho dostalo. Tak som mu na rozlúčku kúpila ešte na letisku hokejový dres, on si ho hneď obliekol, splynul s davom, a sľúbil, že bude pozerať zápas s Čechmi.
Zdroj: .týždeň 9.5.2011
Komentáre