15.6.2009
Bolo to koncom päťdesiateho deviateho. Študoval som dramaturgiu, bol som v treťom ročníku a občas sme chodili na študijné cesty do Prahy dívať sa na predstavenia slávnych režisérov a vidieť na javisku slávnych hercov. Videl som inscenácie Radoka, Krejču, Macháčka. Ale neuspokojil som sa s tým. Na ulici Ve smečkách stál pred vchodom do divadielka zástup ľudí na lístky. Postavil som sa doň. Vedel som, že ide o divadlo Semafor, ktoré založil Jiří Suchý. Predtým založil divadlo Na zábradlí, takže mi bolo jasné, že do Semaforu treba ísť.
Hrali Suchého hru Člověk z púdy. Hneď na začiatku vyšli na scénu štyria speváci a spievali, o čom bude to predstavenie. Jedného si nebolo možné nevšimnúť. Spieval to, čo ostatní, pohyboval sa ako ostatní, ale mal čosi navyše. Dnes sa tomu hovorí charizma. Keď bol na scéne, človek sa musel dívať len na neho. Bol útly, počerný, kučeravý. V programe bolo napísané, že sa volá Waldemer Matuška. Exotické meno. Teda Waldemar. Ale v spojení s Waldemarom aj Matuška dostával zvláštnu prichuť. Vtedy sme my, čo sme sedeli v hľadisku divadla Semafor (ak mám písať pravdu, ja som mal lístok na státie), netušili, že sa dívame na budúcu legendu českej populárnej hudby. Onedlho prišiel Semafor do Bratislavy a to už Waldemar žiaril v pesničkovom recitáli Zuzana je sama doma. Už bol jasnou hviezdou. A nechal si narásť bradu. Neviem, či mu to poradil nejaký imagemaker, alebo si ju nechal narásť len tak, ale tá brada bola dôležitá. Urobila z neho rebela. Vyzeral trochu ako mladý Fidel, kým sa ešte nedostal k moci. Matuška sa k moci nedostal nikdy. Vždy bol trochu na okraji, trochu nespoľahlivý, trochu podozrivý, takže sa s ním mohli stotožniť včetci, ktorých režim nemal veľmi v láske.
Waldemar bol vlastne underground uprostred oficiálneho prúdu. Takto sme to vnímali celé šesťdesiate roky. Mal mimoriadne prirodzený prejav. Keď spieval, bolo vidieť, že z toho má radosť, a tak mal z toho radosť aj ten, kto ho počúval. Oproti spevákom predošlého obdobia (Cortés, Adam, Chladil) bol predstaviteľom nového štýlu. Spieval všetko a všetko veľmi dobre. Mal zvučný barytón, ale keď chcel, mal aj zvučný tenor. Zvládol všetko. Stavil by som sa, že nikdy nechodil k nijakému profesorovi na hodiny spevu. A urobil dobre. Asi by ho odnaučili tej spontánnosti a hravosti. Bol aj výborný herec, nielen v divadle, aj vo filme. Hovorí sa, že vo filme môže hrať každý. Áno. Ale každý nemôže hrať tak ako Waldemar. Mal v sebe niečo z hereckej revolty, ale aj z lyrickej tvrdosti potulných spevákov. Gott bol božský Kája. Matuška bol kamarát. Mal som ho rád a myslím, že aj on mňa s Julom.
Naposledy sme sa stretli pri nakrúcaní programu Kam zmizel ten starý song. Zaspomínali sme si. Keď som počul správu o jeho smrti, poslal som esemesku Rosťovi Černému, ktorý vedľa neho v tom Člověku z púdy stál. Napísal som mu, že mi je smutno. Odpísal mi, že Waldemar je už "...tam za vodou v rákosí..."
Zdroj: Milan Lasica Bodka 2, Forza Music 2009
-------------------------------------------------------------
Komentáre