17.4.2003
Dnes v ére mobilov je to už iné. Ale v časoch, keď existovali len stabilné aparáty, mal som k telefonovaniu vyhranený vzťah. Vyznačoval sa tým, že keď mi zazvonil telefón neskoro večer alebo skoro ráno, vždy som sa preľakol. Niežeby som nemal čisté svedomie, ale, nevedno prečo, pri zazvonení telefónu v takom nezvyklom čase zmocnil sa ma, ako vravia básnici, akýsi čudný nepokoj. Inými slovami - strach. Kto vám už môže volať neskoro večer alebo skoro ráno? Len ten, čo vám chce zvestovať nepríjemnú správu. Ukradli vám auto. Vytopilo vám pivnicu. Inflácia stúpla na sedemdesiat percent. Vaša banka zbankrotovala. Mária J. žiada zvýšené alimenty. To sú správy, čo šokujú. Človek vyskočí z postele a chce konať. Keby zazvonil telefón ráno o piatej a seriózny hlas by vám oznámil, že dve tretiny obyvateľstva zemegule žijú pod hranicou biedy, alebo každá piata žena na Slovensku je týraná, určite by ste kvôli tomu nevyskakovali z postele. Najmä ak vaša žena leží vedľa vás a nie je piata. To zistíte jednoduchým rozpočítaním. Ak nemáte doma hárem, môžete spokojne spať ďalej. Ak máte hárem, nevlastnite viac ako štyri manželky.
Odbočil som. Neskoro večer alebo skoro ráno vám môže zavolať aj ten, kto od vás niečo potrebuje. "Požičaj mi tridsaťtisíc, inak som hotový!" "Tu Irena, okamžite príď, lebo vyskočím z okna!" (V rozčúlení vám nedôjde, že býva v suteréne.) Pri takýchto telefonátoch máte chuť položiť. Ale viete, že je to zbytočné, lebo dotyčný/á zavolá znova. Začnete sa vyhovárať (tridsaťtisíc momentálne pri sebe nemám, zavolaj zajtra), alebo blufovať (vydrž, zavolám z roboty).
Normálny človek, taký, čo vás chce iba pozdraviť a opýtať sa, ako sa máte, zavolá zvyčajne popoludní alebo podvečer, pretože normálny človek neskoro večer a skoro ráno spí. A možno aj nespí, ale rozhodne netelefonuje. Poprípade spí ešte s nejakým iným normálnym človekom a vtedy tiež netelefonuje. ("Servus, tu Jožo, práve si to rozdávame Ruženou, chceš ju k telefónu?")
To len môj nebohý otec, keď si z času na čas vypil, budil ma telefonicky okolo štvrtej nadránom otázkou: "Si doma?" "A kde by som mak byť," odpovedal som ospalým hlasom a vedel som, že vzápätí bude nasledovať povestná, takpovediac fundamentálna otázka: "Ty si myslíš, že som sprostý, čo?" "Nie," odpovedal som presne podľa pravidiel, "nie si sprostý." "Ako vieš," opýtal sa otec. "Si predsa vynikajúci odborník a vysokovážený občan," odpovedal som. "Kto to povedal?" zaútočil otec. "Hovoria to všetci, celé mesto to hovorí," odvetil som naliehavo. Po chvíli ticha sa ozval otec: "No vidíš, tak prečo si myslíš, že som sprostý?" A takto to pokračovalo do šiestej, pol siedmej, kým sa mi nepodarilo vysvetliť mu, že si naozaj nič také nemyslím, ba naopak, že sa stotožňujem s väčšinovou mienkou, ktorá mu je naklonená.
Otec je už dávno tam, kam sa nedá dovolať, a mne to chýba. Čoraz viac mi chýba porozprávať sa nadránom s niekým kto už nie je na linke. Telefón mlčí.
-----------------------------------------------------------------
24.4.2003
Nedá sa povedať, aj keď si teraz trochu fandím, že by som už podľahol záludnostiam staroby. Väčšinou sa zvykne hovoriť o tom, aká je staroba úžasná, aký pocit slobody nám poskytuje, ako sa konečne môžeme pozerať na svet s patričným nadhľadom atď. Sú to všetko len také rečičky. Moja priateľka, osemdesiatročná česká herečka, plná elánu, mi povedala: "Na starobe nie je nič obdivuhodné, je to v podstate katastrofa." Iný český herec, nedávno zosnulý, hovorieval: "Keď sa v tomto veku ráno zobudíš a nič ťa nebolí, vieš, že si mŕtvy." A ešte dodával: "Muž by mal odchádzať najneskôr v osemdesiatke, to je už vlastne otázka slušnosti."
Existujú, pravdaže, aj zázračné prípady. Deväťdesiatnik, ktorý beží maratón. Osemdesiatšesťročný otužilec, kúpe sa na Nový rok v Dunaji. Ale to sú výnimky. Inak je to bieda. Mám kúsok po šesťdesiatke a je to dosť tristné. Bolí ma pravé koleno, takže sa mi ťažko chodí dolu schodmi. A niekedy aj hore. Pobolievajú ma kríže. Mám problémy s pálením záhy. Hučí mi v ušiach. Zarastá mi necht na pravom palci. V hlučnom prostredí dobre nepočujem. Rednú mi vlasy. Trpím nespavosťou. Trápi ma krčná chrbtica, už sa takmer nemôžem obzerať. A rád by som sa. Bolievajú ma zuby. Tie, ktoré ešte mám. Nemôžem zohnúť ľavý ukazovák. Keď to po sebe čítam, je prakticky isté, že som aspoň čiastočný invalid a už dávno som mal mať trvalý pobyt v niektorých zo slovenských kúpeľov. Najlepšie by sa mi páčilo v Piešťanoch, to sú kúpele podľa môjho gusta. Problém kúpeľov je v tom, že ste obklopení ľuďmi, ktorí majú rovnaké problémy ako vy. Teda s pacientmi. Jeden pokrivkáva, druhý je dokonca na vozíku, tretí chodí o paličke. Nič veselé. Človek môže prepadnúť depresii. Chorí ľudia by nemali chodiť medzi chorých. Nevzniká tam nijaká solidarita postihnutých, nijaké pozitívne emócie. Ak, tak jedine radosť, že niekto je na tom ešte horšie ako my. To aspoň pozdvihne náladu. Ak vás bolí noha, pomôže vám pohľad na niekoho, komu chýba. Bolesť sa stáva znesiteľnejšou.
Najbežnejším problémom starnúceho muža ja pamäť. Niežeby ste nevedeli ako sa voláte, alebo v akom meste žijete (to príde neskôr, a potom vás to už nebude trápiť), ale neviete si jednoducho spomenúť. Väčšinou ide o mená a názvy. Mená, o ktorých by ste nikdy nepredpokladali, že ich môžete zabudnúť. Hemingway. Chaplin. Gérard Philipe. Začína sa to takto, v rovine kultúry a všeobecného vzdelania. Je to nepríjemné, ale dá sa to vydržať. Napokon, ak chvíľu vydržíte, spomeniete si. Horšie je, ak vám začnú robiť problémy mená priateľov a známych. Pretože Hemingwayovi je jedno, ak si nespomeniete, ako sa volá. Ale vašej manželke to jedno nie je. Ak ju oslovíte Irenka a ona sa volá Naďa, spozornie. A potom sú už len dve možnosti. Alebo vás pošle k lekárovi, alebo požiada o rozvod.
Ako túto chúlostivú tému ukončiť? Nechcem bedákať, ani byť falošným optimistom. Viem, aspoň si myslím, že viem, čo je najväčším nebezpečenstvom staroby. Zatrpknutie a tzv. celoplošná nasratosť. Tomu sa treba brániť. Držíme si palce, starčekovci.
-----------------------------------------------------------------
1.5.2003
Dostal som darček, aký som ešte nedostal. Unikátna záležitosť. Aj s venovaním. Nášmu milému spevákovi Milanovi Lasicovi venuje Rasťo Suchán.
Rasťo je trubkár orchestra Bratislava Hot Serenaders. Darček je skvostný. Niektoré pekné priezviská z bratislavského telefónneho zoznamu. Už názov sa mi páči. Autor mohol použiť aj iný prívlastok. Ale on použil slovko pekné, a to je od neho pekné. Určite sa pri výbere priezvisk zabával a práca ho bavila. Vybral ich okolo 850 (!) a ešte ich aj zoradil podľa významu.
Pozrime si tie najzaujímavejšie. Zoznam sa začína senzačne. Priezviskom Čačaná. Viem si živo predstaviť, čo si osoba s takým menom musí v živote užiť. Napríklad pri telefonovaní. Hľadá zamestnanie. "Dobrý deň, som Čačaná." "Nevyťahujte sa" ozve sa na druhom konci linky, "radšej sa príďte ukázať." A Čačaná nepríde. Bojí sa, že by mohla sklamať. Oveľa komplikovanejšie to má muž s menom Šušorený. Milé meno, ale nehodí sa pre niektoré povolania. "Báseň Pavla Országha Hviezdoslava Krvavé sonety recituje Jozef Šušorený." Reakcia diváka či poslucháča - potuteľný smiech. Šušorený nejde dokopy s Hviezdoslavom, a už vôbec nie s protivojnovým apelom spomínanej básne. A hneď je nám jasné, že ani povolanie vojaka k tomuto priezvisku nepasuje. "Slávnostnej prehliadke velí generálmajor Šušorený!" A je po prehliadke. Inak do armády nepatria ani ďalšie mená zo zoznamu. Slížik, Pagáčik, Tutko, Tľčik, Držiak, Cicko. Tak by sa mohlo volať sedem trpaslíkov. Ale v armáde by neprerazili. Hoci keď si spomeniem na Čepičku, Dzúra a generála Egyda Pepicha, v armáde je možné všetko. Treba priznať, že v zozname je priezvisko mimoriadne vhodné pre armádu. Stoj. To nie je meno, to je rozkaz. Tak to povedal voľakedy Miroslav Horníček, keď zistil, že šéf orchestra v Tatra revue sa volá Berczeller.
V zozname si nemožno nevšimnúť dvojicu Štiak a Neštiak. Akoby symbolizovala čiernobiele videnie sveta. Kladný a záporný pól. Okrem toho, sú to ideálne mená pre komickú dvojicu. Kam sa hrabú Skrúcaný a Noga! Škoda, že nám to s Julom kedysi uniklo. Mohlo to vyzerať inak. M.Štiak a J.Neštiak: Radostná správa pre všetkých, ktorí majú ťažkosti s mechúrom.
Inú chuť majú priezviská erotické s nádychom porna. Tučná, Štetka, Šmátrala, Lízala, Skákala, Hotová. Takto by sa sedem trpaslíkov volať nemohlo. Museli by byť mládeži neprístupní. A namiesto Snehulienky by sa tam pokojne mohla objaviť Nemravová.
Pravdaže, s priezviskami na nás striehnu aj nebezpečenstvá. Nechcel by som ísť na odber krvi k MUDr. Drakulovej. Ani k zubárovi, ktorý sa volá doktor Sekaj. To už väčšiu dôveru by som mal ku kuchárovi s priezviskom Guláš. A keby sa jeho pomocníci volali Boršč, Haring, Oškvarek a Žemla, určite by som si pochutil.
Napokon, so svojím menom sa nemám čo vyvyšovať. Keď mala moja dcéra asi tri roky, boli sme na chalupe a vrátila sa od susedy s veľkou výčitkou v očiach. "Tata, čo si urobil? Suseda povedala, že k nim v noci prišiel Lasica a podrhol všetky sliepky." "To nebol ten Lasica, ale tá lasica," zasiahla moja manželka. Dcéra sa prekvapene pozrela na mňa a spýtala sa "Lasica je žena?"
------------------------------------------------------------------
8.5.2003
Kto by to bol povedal. že práve divadelný kritik zorganizuje také podujatie. Hovorím o divadelnom festivale Šest z šedesátých. Taký je jeho český názov. Preto českým lebo bude v Prahe a pripravuje ho český kritik pán Tichý a bývalý riaditeľ českého rozhlasu pán Ježek. Obaja sú pomerne mladí. Zdôrazňujem to preto, že ide o prehliadku divadiel, ktoré vznikli koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov vo vtedajšom Československu. Takže teraz je jasné, že prehliadku nezorganizovali pamätníci, ale zvedavci. Tichý s Ježkom sa koncom päťdesiatych rokov možno narodili. A možno aj neskoršie.
Ako to vtedy vlastne bolo? V päťdesiatom šiestom sa konal dvadsiaty zjazd sovietskej komunistickej strany. Bolo to tri roky po Stalinovej smrti a Nikita Chruščov na tom zjazde odsúdil Stalina v snahe zachrániť komunizmus. Bol to riskantný ťah a dodnes nie je celkom jasné, či to komunistickému hnutiu prospelo, alebo to bol začiatok jeho konca. Ja si myslím, že to bol skôr začiatok konca. Ale ten koniec trval ešte vyše tridsať rokov. A vtedy, v atmosfére politického odmäku sa začalo u nás čosi diať. Začali vychádzať knihy, ktoré dovtedy nemohli vyjsť, okrem kníh začali vychádzať aj ľudia z väzení, aj keď nie hneď a nie všetci. A do divadla sa vrátil režisér, ako vtedy zvolal mladý kritik. To však nestačilo. Energia nazhromaždená za posledných desať rokov(1948 - 1958) vybuchla v podobe hnutia. Nie politického, božechráň, až také uvoľnenie to nebolo. Hnutie sa týkalo divadiel. Presnejšie ich vzniku. Vzniku tzv. malých divadiel. Teda čohosi neoficiálneho. Čohosi, čo nebolo, ako sa vtedy zvyklo hovoriť, súčasťou kultúrnej politiky strany a štátu. Hnutie predznamenal Werich, keď v druhej polovici päťdesiatych rokov začal v Divadle ABC uvádzať remaky hier Osvobozeného divadla. Potom vzniklo pražské Rokoko s protagonistami Vostřelom a Šaškom a šansonierkou Hegerovou zo Žiliny. Medzitým sa Horníček udomácnil v kaviarni Vltava a potom so Suchým a Vyskočilom v Redute. Vzápätí Vyskočil so Suchým otvorili Divadlo na Zábradlí antimilitaristickým leporelom Kdyby tisíc klarinetu. Suchý sa hneď na to odtrhol a založil so Šlitrom Semafor. A potom to už išlo nezadržateľne ďalej. Nielen v Prahe, ale takmer v každom českom, moravskom, slovenskom meste. V Bratislave v päťdesiatom ôsmom Tatra revue nadviazala na Kalinove povojnové novoscénické satirické kabarety a zväzácky funkcionár Ján Meravý otvoril v Redute tzv. mládežnícke nedeľné predpoludnia, ktoré sa neskôr presunuli práve do Tatry. Tam sme začínali my s Julom. Hneď koncom päťdesiateho deviateho tam vystupoval a.h. Miroslav Horníček, potom Ivan Vyskočil, o pár mesiacov Suchý so Semaforom. Takto to šlo ruka v ruke a vedľa seba v tých údajne zlatých šesťdesiatych rokoch. Nuž hej, boli zlaté oproti päťdesiatym rokom. A neskoršie, po šesťdesiatom ôsmom (vtedy sa pre nás šesťdesiate roky skončili), v normalizačnej atmosfére sa nám zdali ešte zlatšie. Všetko je relatívne.
Napísal som, že hnutie malých divadiel preniklo skoro do každého mesta. Musím dodať, že aj do jednej dediny. Do Radošiny. A tak ako Semafor z Prahy, Ypsilonka z Liberca, Činoherný klub s pôvodnou zostavou z Ostravy, aj Štepka s Radošincami fungujú dodnes, vlastne už štyridsať rokov a viac. To bol hlavný dôvod, prečo sa páni Tichý a Ježek rozhodli usporiadať túto prehliadku. Radošínci, Semafor, Činoherný klub, Ypsilonka, Divadlo Járy Cimrmana a Štúdio L+S budeme jej aktérmi. Už sa to začalo a skončí sa to... skončí sa to vôbec?
-----------------------------------------------------------------
15.5.2003
Nedávno sa mi kolegyňa posťažovala, že je síce máj, mesiac lásky, ale že dokonca aj medzi mladými sú s láskou problémy. Tej nešťastnej je viac ako šťastnej. "Ale to je práve ono," povedal som.
Nešťastná láska je to, čo každého zaujíma. Keby nebolo nešťastnej lásky, chýbali by nám také skvosty svetovej literatúry ako Romeo a Júlia, Eugen Onegin, Nora a ďalšie príklady nevydarených vzťahov, skrachovaných manželstiev a nenapraviteľných ľúbostných omylov. A čo Marína? Padajú hviezdy, aj my padneme... Kde by sme boli, keby lásky boli len šťastné? Hrôza pomyslieť. Literatúra by zanikla. Zostala by len pornografia. Tam sa vždy všetko skončí šťastne a nikomu to neprekáža. Je nemysliteľné, aby pornografickému príbehu dominovala nešťastná láska. Alebo aspoň nešťastná náhoda. Vyšportovaný mládenec prichádza priamo z posilovne za svojou milenkou, roztúžený a nedočkavý. Čitateľ, prípadne divák sa slastne zamrví, pretože vie, čo bude nasledovať. On zazvoní, ona mu otvorí, pozve ho ďalej, posadí do kresla, spadne z nej župan... Netreba pokračovať, všetci vieme, čo bude nasledovať. A napriek tomu sa na to tešíme. V tom je sila pornografie. Ponúka celkom bezostyžne to, čo očakávame. A teraz si predstavte, že by sa do pornografie vkradol prvok nešťastnej náhody. Milenec zazvoní a nikto neotvára. Čo teraz? Seriózna literatúra by si s tým vedela hravo poradiť. Milenec by počkal pred domom a zostávajúci čas by autor vyplnil vnútorným monológom alebo opisom prírody. Kým sa dáma vráti od kaderníka, mohli by sme sa o okolí dozvedieť dosť. Zatiaľ by sa dáma od kaderníka vrátila a povedala by svojmu milencovi, že už má iného. Povedzme, že toho kaderníka, hoci je to dosť nepravdepodobné. Milenec by si zúfal, najprv by dobiedzal, potom by šiel domov a telefonoval by, ona by nedvíhala, mala by zapnutý odkazovač. On by povedal do odkazovača: "Viem, že si doma, nemôžem bez teba žiť, ak do desiatich minút neprídeš, pustím si plyn." A ona by neprišla. Mládenec by ešte párkrát zavolal a opakoval hrozbu. Potom by si pustil plyn. V poslednej chvíli by ho zachránila matka, ktorá mu priniesla tortu k narodeninám. Mládenec by žil ďalej, ale už nikdy by sa nevrátil jagavý lesk jeho očí. Alebo by to bol taký zhluk nešťastných náhod, že matka by si pomýlila dátum synových narodenín a prišla by až na druhý deň. Už by bolo neskoro. Mládenec by ležal v kuchyni pred sporákom a na stole by ležal list na rozlúčku.
Toto všetko by v pornopríbehu zbytočne zdržiavalo akciu. Chcel som napísať, že dej, ale akcia je priliehavejšie slovo. Napokon, porno je naozaj výsostne akčná záležitosť. Kde by sa v pornopríbehu nabrala matka s tortou? Alebo že by nikto nebral telefón. Naopak, telefonát by bol vítanou príležitosťou, ako oživiť príbeh. Zvoní telefón, dáma vychádza z kúpeľne v ľahkom župane, zdvihne slúchadlo a nasleduje erotická ouvertúra, keď si telefonujúci navzájom oznamujú podrobnosti o tom, ako to bude, keď budú o chvíľu spolu. Po samovražde ani chýru, matka s tortou ostáva doma.
Pornografia nikdy nevytvorí veľký ľúbostný príbeh. Lebo to, čo je v ľúbostnom príbehu až na konci, je v pornografii už na začiatku.
------------------------------------------------------------------
22.5.2003
Už je po referende. Dopadlo úspešne. To znamená, že päťdesiatdva percent voličov prišlo k urnám. Keby prišlo len štyridsaťdeväť celé deväť, tak je to fiasko. Teraz nastupujú analytici.
Najprv z radov politikov. Tí z opozície hovoria, že kampaň bola zlá. Hovoria to aj tí z koalície, ktorí za ňu nenesú priamu zodpovednosť. Priamu zodpovednosť totiž nesie podpredseda vlády Csáky. Toho Robert Fico už pred niekoľkými týždňami navrhoval odvolať. Robert Fico, špecialista na neúspešné kampane, totiž už pred niekoľkými týždňami vedel, že referendum dopadne zle, Vedel aj to, že po neplatnom referende by mala vláda odstúpiť. Treba povedať, že všetci si želali, aby referendum bolo platné, ale nikto tomu neveril. Želal si to Dzurinda, želal si to Mečiar. Želal si to aj Ševc, takže môžeme smelo predpokladať, že si to želal aj jeho svokor. Určite si to želal aj Čarnogursjý, veď sa mu splnil sen o vlastnej hviezdičke. Poznám len jedného, ktorý si to neželal. Pristúpil ku mne v nedeľu podvečer v Tescu a povedal: "Mali by ste tam povedať, že táto banda zlodejská predala Slovensko Európskej únii." A potom dodal: "Nebojte sa." Nekonkretizoval, kde by som to mal povedať. Pravdepodobne v televízii v programe Sedem s.r.o. Páčilo sa mi, ako ma povzbudil, aby som sa nebál povedať to, čo si myslí on. Opýtal som sa ho, či sa zúčastnil na referende. "Čo som padol na hlavu?" odpovedal. Je proti, ale nešiel hlasovať. Taký postoj, myslím si, zaujalo mnoho tzv. občanov. Svoj nesúhlas prejavili tým, že sa na referende nezúčastnili. Nechápem to, ale už je to tak a sociológovia majú tučné sústo na analýzu. Zatiaľ sa zapodievajú podružnosťami. Že vraj kampaň bola zlá, pretože okrem iného, urážala inteligenciu nášho obyvateľstva. Tým, že sa vnucovala a posielala esemesky. A vôbec, tým, že nás vyzývala, aby sme sa na referende zúčastnili. Na druhej strane tí istí analytici vyčítajú kampani, že prišla neskoro a bola málo agresívna. Niektorí boli pobúrení, že politici sa rozhodli nerešpektovať moratórium. Je to výsostne nedemokratické, varovali, a protiústavné. Politici si zase zistili, že je to v súlade s ústavou, a využili možnosť agitovať do poslednej chvíle, lebo začali mať plné gate.
Tak ako to vlastne malo byť? Viem, že teraz, keď to dobre dopadlo, to už nemusí nikoho zaujímať. Ale mňa to zaujíma. Ako to malo byť? Ako mal kto zburcovať občanov tohto suverénneho (už desať rokov) štátu, aby dobrovoľne išli rozhodovať o budúcnosti svojej krajiny? Či by už povedali Európskej únii ÁNO alebo NIE. Aké úsilie mal kto vyvinúť, aby sa naši občania zásadne vyjadrili k tomu, čo sa bytostne týka ich životov? Čím všetkým ich bolo treba nalákať, aby povedali, či takto ÁNO, alebo takto NIE?
Bol som vo volebnej miestnosti v piatok popoludní. Okolo mňa samí starí ľudia. Presnejšie - ešte starší ako ja. Oveľa starší. Niektorí nemobilní. Jednej panej sme pomáhali zo schodov. Bolo to dojímavé. Títo ľudia, ktorých sa celá záležitosť, prepáčte za výraz, už viac-menej netýka, považovali za dôležité zaujať postoj k budúcnosti svojich detí a vnúčat. Mnohé deti a vnúčatá to za dôležité nepovažovali. Niektorí vraj nešli k urnám, pretože ich sklamal Dzurinda. Kdesi na strednom Slovensku vraj nešli preto, lebo po vstupe do EÚ zdražie mlieko. Sú proti, ale povedať to mám ja. Nuž tak to teda hovorím. A zároveň dodávam, že poučenie z referenda je takéto: Je to dosť veľké riziko nechať rozhodovať toto obyvateľstvo o svojej vlastnej budúcnosti.
------------------------------------------------------------------
Bodka Milana Lasicu
10.07.2013 20:04:05
Komentáre