Včera bola búrka a prietrž mračien (milujem ten pojem) a padali krúpy. Kým padali, schovávala som sa s kamarátom Sašom v nejakom drahom butiku a pozerali sme sa cez sklenený výklad von. Biele kúsky ľadu odskakovali od mokrej zeme. Keď dopadali, a už to bolo iba o silnom daždi, vyšli sme von. V priebehu pár sekúnd sme celí premokli, takže nám už začalo byť jedno, či premokneme ešte viacej - to už predsa nešlo. Išli sme prázdnymi ulicami. Ľudia sa prikrčení tisli v sklnených autobusových zástavkách a boli ako Indovia - mravčeky natlačené na malej ploche. My sme šli. A tvárili sme sa, že neprší. Rozprávali sme sa, akoby nič a nevšímali si hustý dážď. Voda mi úplne roztopila špirálu, a tak som išla ako také strašidlo, Marylin Manson v sukni, s čiernymi očami a smiala som sa. No nebolo to pekné počasie? Nie je pekné počasie to, v ktorom máme pekné zážitky? Nie je pekné počasie aj hustá snehová fujavica na horách, kde sedíte vnútri v chate, pijete teplý čaj a pozeráte sa von oknom? Zažila som takú raz v marci na Téryho chate v Tatrách. Chatu bolo treba každú hodinu odhrabávať, inak by sme sa z nej ráno nedostali. Vietor sa opieral do okien a vnútri bolo útulne. Nie je pekné počasie náhodou aj silná monzúnová búrka s najkrajšími bleskami na svete, keď vás chytí v džungli a vy ste v slamenej chyžke a pozeráte, ako sa prehýbajú palmy a blesky sa na čiernej oblohe mihajú takou bleskurýchlou rýchlosťou, že medzi nimi ťažko nájsť melú pauzu. Nie je krásne počasie byť na horách v lete a vyjsť si po daždi von z drevenice a pozerať sa, ako z kopcov stúpa para? Alebo keď som minule za stáleho, už asi trojdňového mrholenia kráčala skoro ráno do rómskej osady. Všade bolo sivo už tak dlho, že mi sivota pripadala ako jediná realita. Z osady stúpal kde-tu dym - prvá ranná káva. Bolo škaredo, bolo tak strašne škaredo, že všetko bolo čiernobiele a smutné. A ja som mala vo foťáku čiernobiely film. Ako to mohlo byť škaredé? Škaredé počasie nie je. Aspoň mimo mesta. Preto práve vyrážam na drevenicu do hôr, aj napriek katastrofickým predpovediam. Kamaráti, ktorí idú so mnou, sa ma snažia presvedčiť o mojej zanovitosti, ale ja sa nedám. Nebyť tejto mojej zvláštnej lásky, ako by som si mohla inak tancovať v daždi a spievať si "Im daaaancing in the raaaain...!"
----------------------------------------------------------------------
Zdroj: .týždeň 4.7.2011
Očami Doroty Nvotovej
28.07.2012 19:52:43
:)
Komentáre