Chodiť so psom v Káthmandu je niečo celkom iné ako chodiť so psom v bezpečí stredoeurópskych vyľudnených ulíc. Nástrahy tu číhajú na každom kroku. Najhoršie sú opice. Kým jednotlivci nie sú nebezpeční, len čo stretneme na prechádzke gang opíc, začnú na nás ceriť svoje špicaté zubiská a tvoriť okolo nás kruh. Najprv taký nenápadný, v húštine poza kríky, niektoré dole, niektoré na stromoch, dorozumievajúc sa znameniami. Svoje mláďatá si nesú zavesené na krku ako korále alebo na chrbte ako ruksak. Keď nedajbože v tom momente nezmizneme, kruh sa začne nebezpečne zmenšovať. Prvý zakročí Big Daddy, ako voláme s mojím psom alfa samca opičej svorky. Príde bližšie, s celou svojou mega opičou hmotnosťou, ktorá ho tak viditeľne líši od zvyšku samcov, vycerí zuby, zaškrečí a počká, či nevypadneme. Aj by sme radi, ale kruh je už uzavretý. Tu príde na rad moja palica. Poriadna teleskopická palica s titánovým špicom. Začnem s ňou trieskať všade naokolo a škriekať na opice. Tvárim sa, že hovorím ich jazykom. Miestni Nepálčania sa smejú. Nemajú psov, s ktorými treba ísť von. Majú len psov, čo striehnu pred ich dverami na zvyšky jedla. Miesto, kde bývam, sa volá Swayambhu, ale je prezývané aj Monkey Temple. Tisícky chlpatých potvôr bez štipky strachu tu skáču hore-dolu a miestni sa s tým musia zmieriť. Niekedy pomôžu palice, niekedy kamene, niekedy nič. A psy si to odnesú, chudáci najviac. Trieskam palicou, všetci okrem alfa samca ustupujú a my so Setom prechádzame. Len čo vyjdeme z kruhu, utekáme ostošesť. Seto má chvost medzi nohami, uši sklopené a skučí strachom. Mne tlčie srdce a po čele mi tečú kropaje potu. Zasa sme to prežili. O pár metrov ďalej vybehne na nás zúrivá sučka. Ešte nás čaká cesta okolo zúrivého japonského špica - jediný domáci pes v okolí... žiaľ, občas jeho majiteľ zabudne zavrieť bránu. Opäť sa oháňam palicou, dokonca mu aj jednu švihnem, ale nepomáha. Ku koncu prechádzky nás čaká zložitá križovatka. Desiatky motoriek, taxíkov, ľudí, detí, všetko to trúbi a kričí, a Seto prikrčene, s chvostom medzi nohami, uteká domov. Keď prídeme domov, môj psík si vydýchne, zdvihne nohu a vyští sa na koberec.
--------------------------------------------------------------------------
Zdroj: .týždeň 7.11.2011
Očami Doroty Nvotovej
24.09.2012 20:10:26
:)
Komentáre