Išla som dole Karlákom, tma, zima, potrebovala by som čapicu. Prvé hodiny v Európe, a ja sa cítim čudne. Akoby som bola v bubline, ktorá sa vznáša ulicami, nepriestrelná, poskakuje si po primrznutých chodníkoch. Mimo bubliny cilinkajú električky, svietia autá, telefonujú chodci. V bubline je mŕtvo, len kamera, ktorá všetko spoľahlivo nahráva. Zrazu pred nejakým obchodom "typický Čech": futbalistický účes - vpredu krátke, na krku dlhé, prešedivené vlasy, mastná ofina, opuchnuté viečka, ktoré zakrývajú malé modré oči, šuštiaková súprava a pod jej vrchnou časťou ľadvinka. Typický Čech je v Prahe už veľmi ojedinelý jav - špeciálne takto v centre. Typický Čech ma zastaví. Pomóc, musím vyjsť z bubliny. Opatrne vystúpim, pripravená poslať ho do prdele po slovách: "Slečna, máte čas?" Neochotne odpovedám:"Ani nie, o čo ide?" a on: "Víte, tady v tomhle obchodě outdórovým maj teď takovou valentínskou akci..." - ach bože, Valentín! Frajer je v Nepále a ja som bez ružičky. "Že když tam přijedu s partnerkou, mám cokoliv dvě za cenu jednoho..."
"Aha..." zrak mi zablúdi na výklad, ktorý ten fakt potvrdzuje. "No, a já tam byl, ale voni řekli, že opravdu musím přijít s přítelkyní... a já nikoho nemám." Bože, to je situácia. "Nešli by ste so mnou? Jenom chvilička, potřebuji si jenom koupit šušťáky..." "Jasné. Ale nebudeme sa bozkávať." Typický Čech sa začervená. Cooloví predavači outdórového obchodu sa pousmiali, keď nás videli, vediac všetko, ale môj parťák stále hral hru: "Tak si představte, už ji tady mám..." Zabudla som na divadielko a vrhla sa do handier. Kúpila som si dvoje trekingové ponožky a spolu sme ich pekne zaplatili aj so šuštiakmi.
"Tak poď, lásko!" vravím typickému Čechovi, on sa červená, vyjdeme z obchodu a keďže vytuším, že ma chce pozvať na rande, rýchlo mu podám ruku, nahodím uponáhľaný tón a miznem v pražskej hmle. Spoza šedivej ofiny ma sleduje pár čerstvo zaľúbených modrých očí. Vraciam sa späť do bubliny a preostrujem kameru na exteriér. Môj prvý deň v civilizácii.
Zdroj: .týždeň 21.2.2011
Komentáre