Je to naozaj veľký kumšt, vedieť sa rozprávať so ženami. Priznám sa, celý život mi to robilo väčšie alebo menšie, ale predsa len problémy. Zhruba od svojich desiatich rokov som bol permanentne zamilovaný: do učiteľky, do sesternice, do rodinnej priateľky, do priateľky rodinnej priateľky, do tanečnice SĽUK-u, do baletky SND, do spolužiačky, do ďalšej spolužiačky a tak to išlo furt. Rýchlo som vzbĺkol, ako sa vraví. A potom nasledovali melancholické pohľady na objekt mojich túžob. A tým sa to končilo. Neodvážil som sa priblížiť, osloviť a už vôbec nie vyznať. Namiesto toho som ležal doma na gauči s rukami za hlavou, díval som sa do plafóna a myslel na vyvolenú. Predstavoval som si ju a seba v rôznych fázach zbližovania. Ako ju náhodou stretám na ulici, v lese. Na palube zaoceánskeho parníka. Ako ku mne pristúpi a pohladká ma po tvári. Rob si so mnou čo chceš, som tvoj. Pravdepodobne som tušil, čo by tak asi so mnou mohla robiť, ale v žiadnom prípade som jej do toho nechcel hovoriť. Nechával som to na ňu. Nedá sa povedať, že by sme boli bývali v tých predstavách zašli priďaleko. Ale bolo to rozhodne sľubné, a tak som sa začal tešiť na realitu. V puberte to ešte šlo. Mal som asi trinásť, zapáčila sa mi spolužiačka, a pretože som jej to chcel dať najavo, cez prestávku som do nej na školskej chodbe strčil Kratochvíla. Asi nepochopila, pretože Kratochvílovi dala facku a mne povedala, že som kretén. Alebo som nepochopil ja a vysvetlil si to tak, že sa už nemám pokúšať a ďalšiu kontaktáž.
Čím som bol starší, tým viac som sa ostýchal s dievčatami nadväzovať rozhovor. Na vine bola moja hanblivosť a aj jedna nemilá skúsenosť. Spolužiak, pravdepodobne humorista, mi prisahal, že najosvedčenejší spôsob, ako začať konverzovať s dievčaťom, je veta "Slečna, nemáte špagát, chcel by som s vami nadviazať známosť" To bolo naozaj mimoriadne debilné a tak som aj dopadol. Slečna špagát nemala a poslala ma do kelu. To ma definitívne odradilo. Prestal som s týmto druhom aktivity a rozhodol som sa vyčkávať. Podľahol som ilúzii, že aktívna by mala byť Ona. Ja že sa budem len tak okúňať, robiť drahoty a potom podľahnem. Nebolo komu. Urobil som zúfalý pokus. Šiel som do PKO na čaj o piatej (každú nedeľu o štvrtej bol čaj o piatej) a po hodine váhania som požiadal o tanec najkrajšie dievča široko-ďaleko, pretože jediné, v čom som bol dokonalý, bol môj vkus. Vedel som, že pri tanci bude treba konverzovať. (Vtedy sa ešte tancovalo v pároch a nie v kolektíve ako dnes.) Pripravil som si vetu "Prepáčte, ale ja nie som dobrý tanečník". Zdalo sa mi to celkom inteligentné a predpokladal som, že ona nebude súhlasiť a bude hovoriť, že tancujem celkom dobre, a tak sa rozvinie konverzácia. Vošli sme na parket. Hrali anglický valčík. Chytil som ju pravou rukou okolo pása a povedal som "Prepáčte, ale je nie som dobrý tanečník" A ona povedala "to vidím" A bol koniec. Premlčali sme až do konca rundy.
Dnes viem, že ženy radi počúvajú vety, na ktoré by som sa bol hanbil čo len pomyslieť, pretože sa mi zdali neuveriteľne banálne. Napríklad "si celkom iná ako tie ostatné". Alebo "Musím stále na teba myslieť". A najviac zaberá, neviem prečo, "potrebujem ťa". Dnes to už viem. A je mi to naprd.
Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
---------------------------------------------------------------
Komentáre
:))