2.7.2003
To je ale hotové nešťastie, keď sa nič nedeje. Televízni diváci, čitateľská obec a všetci ostatní čakajú netrpezlivo na nejakú udalosť a ona neprichádza. Vôbec sa nič neprihodí. Ešte aj počasie je stále rovnaké. Nešťastný TV moderátor si sadá za spravodajský stolík, vidieť, že mu nie je všetko jedno, má namále.
"Vážení televízni diváci, dnes sa zase nestalo nič, čo by stálo za reč. Nijaká tragédia, nikto nikoho nezabil, nezaprší a nezaprší. A teraz správy zo zahraničia. Všetko po starom. Kurz dolára sa ustálil. Nijaké protesty, demonštrácie ani štrajky, nijaké atentáty, nič nevybuchlo (tu má už moderátor slzy v očiach a posmrkáva), vážení televízni diváci, veľmi sa ospravedlňujem, ale musím končiť, lebo vám už nemám čo povedať. Iba ak by vás zaujímalo, že V Považskej Bystrici otvorili nové detské ihrisko, ale to vám je určite fuk. Dovidenia zajtra, hádam sa to zlepší. A teraz si pozrite dokumentárny film Važecké lúky v pôvodnom znení"
Zahanbený moderátor opúšťa štúdio. Beží za šéfredaktorom. "Fero, ak sa do zajtra nič neudeje, dávam výpoveď. Ja tu nikomu idiota robiť nebudem. Už tri dni sa nič nestalo. Keď idem po ulici, ľudia na mňa pokrikujú: Tie rozprávky si strč za klobúk, Dopšinský, povedz dačo, čo ľudí zaujíma. V Domine napísali, že naše spravodajstvo trpí syndrómom pozitívneho videnia. Od hanby sa idem prepadnúť."
šéfredaktor mlčí. Pred chvíľou bol na koberci u ústredného riaditeľa. "Ak to takto pôjde ďalej," kričal ústredný riaditeľ, "klesne nám sledovanosť hádam do mínusu, robte voľačo, všetky firmy stiahli reklamy, občania žiadajú naspäť koncesionársky poplatok za posledné dva mesiace. Sme nahraní!"
"Neviem si to vysvetliť," vraví šéfredaktor moderátorovi, "veď donedávna nám to šlo ako po masle. Zemetrasenie vo Venezuele, štyristopäťdesiat mŕtvych, autobus v Jeruzaleme, síce len dvadsať zranených, ale aspoň dačo. A doma - jedna radosť. Lexa do väzby, Lexa prepustený z väzby, a zasa do väzby, a znova prepustený, paráda."
"Niečo treba urobiť," hovorí moderátor. "Ale čo?" pýta sa šéfredaktor. "Vyskoč z okna, ja to nakrútim." "Čo ti šibe?" šéfredaktor je konšternovaný. "Niet inej možnosti," vraví moderátor, "ak máš v tele aspoň štipku šéfredaktorskej cti, urobíš to." "A prečo nevyskočíš ty?" hovorí šéfredaktor. "Pretože ja moderujem, mňa diváci potrebujú." Šéfredaktora so to dotkne, ale napokon uzná, že moderátor má pravdu. Dôležitý je ten, kto ide do obrazu, nie ten kto ho riadi. Šéfredaktor píše list na rozlúčku. "S akým i sa píše miláčik?" pýta sa moderátora. "Neviem," hovorí moderátor, "ja mám iné starosti." Zakladá do kamery kazetu. "Chceš to so zvukom, alebo nemo?" pýta sa šéfredaktora. "So zvukom a vo farbe," hovorí smutný šéfredaktor. "Kamera ide," povie moderátor. "Akcia," zašomre šéfredaktor, otvorí okno, postaví sa doň, zamáva do kamery a zašepká: "Robím to pre vás!" Vyskočí. Moderátor povie: "Stop!" Vypne kameru a odchádza do strižne.
Na druhý deň sa moderátor objaví v zábere. "Vážení televízni diváci, život, žiaľ, prináša aj tragické udalosti..." Možno sa mi to len zdá, ale ako keby sprisahanecky žmurkol do kamery.
-----------------------------------------------------------------
Bodka Milana Lasicu
01.08.2013 17:13:41
Komentáre