12.1.2009
Ach tie prekliate sovietske sny! Takto každé ráno vykrikovala postavička z románu Iľfa a Petrova Zlaté teľa. Bol to bývalý cársky úradník, pravdepodobne dosť vysoko postavený, po revolúcii (posle katastrofy, ako tomu hovorili príslušníci porazenej triedy) pravdepodobne "vo výrobe", skrátka robil to, čo nevedel.
Takto sa totiž prejavuje revolúcia najvýraznejšie. Zatrasie spoločenskými vrstvami a skončí sa to tak, že každý robí to, čo nevie. Úradníci sa proletarizujú a proletári vládnu. Mimochodom sproletarizovať sa je ľahšie, ako naučiť sa vládnuť. Ale to len tak na okraj. Ide o sny. Snívajú sa mi pravidelne. Nie síce sovietske, ale aj tak sa často prebúdzam zdesený. A pretože sa prebúdzam niekoľkokrát za noc (z dôvodov, ktoré tu nebudem rozvádzať), som niekoľkokrát za noc zdesený. Snívajú sa mi samé nepríjemné veci. A teraz sa musím priznať, že to tak bolo skoro odnepamäti. Naozaj si nespomínam, kedy sa mi snívalo niečo príjemné. Niečo také, že by som si ten sen chcel zopakovať, znovu si ho pustiť a na najatraktívnejších miestach sa zastaviť a pokochať sa. Od detstva sa mi sníva takzvaná snová klasika. Ocitnem sa na ulici len tak, v pyžame. Keby aspoň nahý, bol by to akýsi protest proti skostnatenej morálke, ale v pyžame? Všetci sú oblečený a uškŕňajú sa. Cítim sa strašne. Najradšej by som sa prepadol od hanby. Ale to sa mi ani za svet neprisní. K snovej klasike patrí aj sen, v ktorom pred niekým utekám a pokúšam sa vzlietnuť, ale nedarí sa mi. Letím maximálne pol metra nad zemou, nohami sa jej stále dotýkam, už-už ma majú, ale vtom sa zobudím. S pocitom absolútnej vyčerpanosti, v šoku, ale zachránený. Ani neviem pred kým, pretože našťastie prenasledovatelia ostali v sne. Sú asi sklamaní, lebo som im unikol. Nikto sa neraduje. Ani ja, ani oni. Čo je to za sen? Čo je to za príbeh? Takto nás to neučili, keď som študoval dramaturgiu. Kolízia, kríza, peripetia a rozuzlenie. Kam sa podelo? V mojich snoch je permanentná kolízia, pravidelne kombinovaná s krízou. Rozuzlenie nikde. Vlastne rozuzlenie je v tom, že sa zobudím. Ale tým, že sa zobudím prechádzam do iného žánru a to sa nemá. Ale ktovie? Za čias mojich štúdií sme o postmoderne ešte nachyrovali, vystačili sme s Aristotelom. Dnes sa, ako vidieť, nedodržiavajú pravidlá. A nielen v sne, neodpúšťam si drobnú politickú invektívu. A pritom si spomínam na priateľa, ktorého som v polovici osemdesiatych rokov pozval k nám do divadla. "Príď, hráme Deň radosti." Žmurkol na mňa a povedal: "Vyrývačka?"
Väčšinou sny okamžite zabúdam. Ale jeden si pamätám, pretože bol nezabudnuteľný. Snívalo sa mi, že som rodil. Môžem dosvedčiť z vlastnej skúsenosti, že pôrodné bolesti sú na nevydržanie. Ja som sa našťastie v pravej chvíli zobudil. Ostatné rodičky nemajú tú výhodu.
Zdroj: Milan Lasica Bodka 2, Forza Music 2009
-------------------------------------------------------------
Komentáre