Moja garáž plače. Alebo to plačem ja? Je naozaj dobré ísť za rozumom, aj keď proti srdcu? Neviem. V každom prípade - sťahujem sa z garáže, lebo som si kúpila byt. Garzónku na hypotéku. Všetky časti môjho mozgu mi povedali: urob to už konečne. Povedali mi to aj ostatné blízke mozgy. Vraj už som veľká. A tak nemám bývať v garáži. "Tam budeš mať aj sprchu, Dorotka, veď neblázni, musíš žiť predsa ako človek!" Hm. V garáži som bývala preto, že sa mi neoplatilo držať si celý rok drahý podnájom, keď v Bratislave trávim 4 mesiace do roka. A teraz, keď sú dole aj byty, aj hypotéky, mi zrazu prišla možnosť, aká sa vraj neopakuje. Jednoducho celý svet zvnútra mojej hlavy na mňa kričal: "Teraz!" a ja som sa to dokonca snažila aj ignorovať. Jednak z trucu a hrdosti (veď som sa roky zaprisahávala, že si hypotéku nevezmem!) a jednak zo strachu, že potom už naozaj musím byť dospelá. Veď budem vlastniť nehnuteľnosť. Byt bude prenajatý počas mojich pobytov v Nepále a tým sa vlastne všetko zaplatí. V konečnom dôsledku ma to ročne vyjde toľko ako garáž... niežeby tá garsónka bola väčšia, ale už budem mať sprchu. A aj tak sa neteším. Teším sa rozumom, ale neteším sa srdcom. Aj sa za to hanbím a pripadá mi to ako rúhanie, ale fakt mám pocit, že to nikto nepochopí. Chápete ma? Chápete, že mám srdce vo svojej maličkej garáži. Kde mám dvojkrídlové plechové dvere a chemický záchod? Chápete, že je to moja malá myšacia diera v tomto svete, kde sa zaparkujem a som safe. Že ma baví, že ma ráno o siedmej budí sused Mazda? Nie, máte pravdu, rozumom sa to pochopiť nedá. Veď žijeme v spoločnosti, kde sa býva v bytoch. Nie v garážach. Žijeme v spoločnosti, ktorá vás manipuluje tam, kde vás chce mať. Držím sa zubami-nechtami a pomaly povoľujem. Vek? Možno. Lenivosť? Možno ešte viac. Sťahovala som sa v živote asi dvadsaťkrát a nikdy ma to nedojalo. V každom prípade, niečo vo mne zomiera. Zomiera časť mojich ideálov, mojej duše a mojich princípov. A sama neviem, čo také strašné, veľké a dôležité ma k tej stene tlačí. Som to len ja sama, tá časť, čo sa rodí postupne po tom, ako mi zomiera tá druhá. A ja sa toho hrozne bojím. A teraz som sa, prisahám, prvýkrát rozplakala nad počítačom.
Zdroj: .týždeň 13.9.2010
Komentáre