peternagy

        Včera sa mi stala v robote taká milá drobnosť, možno to nestojí ani za zmienku, zopár minút si to možno predsa len zasúloží, vlastne zaslúži, nejako sa mi pletú slová, prepáčte.
        Poďme však po poriadku, bolo to včera, odskočil som si v robote do fajčiarskej miestnosti a so záujmom som počúval rozhlasovú debatu s nejakým politológom, ozaj to bolo zaujímavé.
       Zrazu niekto nesmelo zaklopal na dvere, jedna neznáma žena. A rovnako nesmelo sa ma spýtala, či nebude veľmi vadiť, keď tu poupratuje až zajtra. Len tak zo zdvorilosti som sa poobzeral a uistil ju, že sa vôbec nič nestane, veď je tu celkom čisto. Podarilo sa mi zatajiť, že upratovačka je v našej firme dosť zriedkavý zjav, tie firmy poskytujúce tieto služby sa striedajú každú chvíľu, a robia to tak hala bala, viac menej to zvládame aj sami, takže v tejto celkom slušnej čistote to do zajtra nejako vydržíme.
        Tiež sa trochu rozhliadla a veľmi úctivo ma poprosila, aby som jej ukázal nejakú kanceláriu, odkiaľ by si mohla zavolať, že je tu prvýkrát, ešte nevie ako to tu chodí a potrebuje si zavolať šéfke. Fajn, odprevadiť ju do susednej miestnosti a ukázať kde je telefón je robota na necelých päť sekúnd, môžem teda naďalej nerušene počúvať veľmi hodnotnú diskusiu.      
        Po niekoľkých minutách mi došlo, že som bol možno nezdvorilý, v tejto časti budovy som bol vtedy takmer sám a neukázal som jej východ. Čo keď má rovnaký talent ako ja, totiž že v budove, kde som dlho alebo nikdy nebol spravidla zablúdim. Nič podobné sa však našťastie nestalo, po dlhej chvíľi zase zaklopala a zroneným hlasom povedala, že je obsadené, že nejakému synovi ktorý je tu s ňou kdesi nablízku prišlo zle, a že nejaký vnúčik asi niečo stratí, preto si potrebuje zavolať, aby pre nich poslali auto ktoré ich kdesi odviezie. Povedala to trochu zmätene, ale za pár sekúnd. Začínalo ma to hnevať. Sú chvíle, keď je človek nerád rušený a rodinné a služobné záležitosti cudzích ľudí mi môžu byť akurát tak ukradnuté.
        Uplynula nejaká minútka, len tak stála a ako sa hovorí čumela do blba. "Však skúste to ešte raz, trebárs aj desaťkrát, vôbec ma nezdržujete, aspoň tu nie som sám, kľudne si sadnite, zapálte si, aj noviny si môžete prečítať, však nakoniec sa predsa len dovoláte", približne takto som ju posmelil a so záujmon som ďalej počúval rádio.

        Vložím krátku vsuvku. Iste sa stáva aj Vám, že prídete do kontaktu s cudzím človekom a po krátkom čase Vás niečím upúta. Lámete si hlavu, čo je na tom človeku také zvláštne, neobvyklé, niečo tu nesedí, niečo tu nehrá.
        Presne toto sa mi stalo. Pozrel som sa na ňu pozornejšie. Na zovňajšku nič zvláštne, ten pracovný odev celkom podarený, časy tých ponižujúcich neforemných montérok už dávno pominuli. Tvár si už nepamätám, keby som ju teraz stretol, tak ju nespoznám. To niečo zvláštne čo z nej vyžarovalo, bol akýsi šok alebo zúfalstvo, na to som došiel až neskôr, ale fakt Vám hovorím, že takú kôpku nešťastia a zmätku som ešte nezažil.

       Ponúkol som jej mobil, nech si volá komu a koľko chce. S vďakou to prijala a uistila ma, že za ten hovor zaplatí. Nerobila si zo mňa srandu, myslela to vážne. Chvíľu mi trvalo, kým som jej vysvetlil, že ten mobil je taký poloslužobný, že minúta hovoru ma vyjde zopár halierov, takže z centovky jej môžem vydať ozaj iba v  v halieroch ktoré jej budú aj tak málo platné.
        Skúšala volať znova a znova, neúspešne, jej šéfka si asi s niekým vymieňala recepty, to je ozaj dôležitejšie ako to, že nejaký podradený potrebuje pomôcť.
        Ďaľšou hláškou ma doslova šokovala, ten šok už začal preskakovať aj na mňa.
        "Vy ste taký zlatý, nemohli by ste mi predať jednu cigaretu?"
Nevymýšľam si, odznelo to doslova takto, dokonca si siahala do vrecka pre drobné.
        Zapálil som si spolu s ňou a počas tej nikotínovej seansy sme si vymenili zopár viet, konečne sa trochu rozhovorila, síce zmätočne a nesúvislo, ale vcelku pochopiteľne mi poodhalila tajomstvo tej svojej biedy. Netrvalo to dlhšie ako vyfajčenie cigarety, nie je to nič moc, stáva sa to aj iným, skrátka

        nedávno pochovala manžela a potom aj rodičov,
        možno to bolo v inom poradí a možno dávnejšie,
        nepýtal som sa,
        spolu so synom ju prepustili z akejsi automobilky,
        kvôli tej kríze,
        tam to bolo celkom dobré,
        toto upratovanie je len prechodné riešenie,
        za tých 250 eur sa tu a nielen tu narobí
        ako kôň, ale robí to poctivo,  
        robotu si treba vážiť
        aj umývadlá vyglancuje a na toaletách
        po nej neostane ani miligram hovienka
        a so synom, teraz aj kolegom
        si zúfalo hľadajú niečo lepšie,
        tých synov má troch,
        jeden je ženatý a má dcérku a syna,
        no a ten vnúčik mal úraz,
        dolámal si ruku,
        niečo sa nezahojilo tak, ako sa malo,
        budú mu to musieť znovu rozlámať,
        ale veľa nádejí do toho nedávajú,
        asi tá ruka ostane ochrnutá

        To je všetko, nič moc, veď som to povedal už na začiatku.
Ja znesiem všeličo, slzy by ste sa do mňa nedorezali. Tentokrát som však totálne zlyhal, vyvinul som síce priam nadľudské sily aby som tie slzy potlačil, nepodarilo sa mi to. Našťastie som stihol vybehnúť akože mám nejakú dôležitú robotu, veď čo by si tá ženská pomyslela o chlapovi, čo sa rozbrečie pre nejaké maličkosťi.
        Pokračovanie neskôr. Tentokrát som si nevymýšľal.