Autorom nasledujúcich myšlienok a citátov je Sully Prudhomme
Ak je boh dobrý, ako to obyčajne počúvame, nesmie ani na okamih večnosti dopustiť, aby bol človek nešťastný. Učenie o odmene za utrpenie v nebesiach je absurdné, lebo v hypotéze o nekonečnej dobrote, ak už je nebo nevyhnutné pre všetky chvíle trvania, zostáva ešte odôvodniť okamihy bolesti.
Duša je ohromná, úžasná, ak berieme do úvahy jej obrazotvornosť, pamäť, intelektuálnu a vôľovú aktivitu, jej senzibilitu. Zvyk a akási zvláštna ustarostenosť nás zľahostajňuje pred týmto bohatstvom, necháva nás zabudnúť na to, že si ho máme vážiť a tešiť sa z neho.
Filozofia nespočíva tak vo viere, ako v tom, aby nás viera strhávala. Ale kto môže vedieť, či sa neoklame vierou, lebo v našich očiach aj presvedčenie vylučuje možnosť omylu. Skeptici tu triumfujú: nedajú sa oklamať ani sami sebe ani ostatným. V úprimnom skepticizme nachádzam ozajstnú veľkosť, vidím v ňom skvelý protest dôstojnosti proti márnosti; niečo vyžšie ako sám rozum, ktorý je taký vznešený, odporuje jeho prísnym rozkazom, akoby mu hovorilo: "Môžeš blúdiť, nepôjdem za tebou." Ale práve toto niečo, čím sa bránime proti drsnej a vrtošivej istote, je jadro, podstata človeka, a táto negácia ho potvrdí a vloží do reality lepšie ako všetok rozum. Zdá sa mi, že týmto vladárskym géniom je srdce.
Svet je bludný kruh. Nevieme, v ktorom bode sa pohyb začína; dokonalá súvislosť spôsobuje, že všetky činnosti si navzájom slúžia i vládnu, všetko rozkazuje, všetko poslúcha. Ale ak skúmame celý systém, nadobudneme istotu, že bol uvedený do činnosti. Neznáma je iba jediná vec: umiestnenie motora. Je tu, je tam, je všade. Ale záleží na tom? Podstatné je, že je tu motor, že existuje slobodná bytosť. Je to vôbec dôležité, či je táto bytosť celok alebo časť? To je otázka priestoru, nie povahy.
Sú dva druhy skľúčenosti: jeden spočíva v tom, že sa zriekneme práce, lebo sa cítime, právom alebo neprávom, príliš slabí na to, aby sme ju dokončili. Druhý spočíva v tom, že ju odmietneme, lebo nie je zaplatená. Prichádzam na to, že život nestojí za to, aby sme ho žili, ale žil by som s odvahou, keby na jeho konci bolo šťastie. Načo je to všetko dobré? Asi tak rezumuje moja praktická filozofia. Mám morskú chorobu, keď sa dostanem na vodu.
Nie je výčitka ľútosťou za slobodou, ktorú sme obetovali neresti?
Keby bola jediná pravda a rozum by nás nikdy neoklamal, nenašiel by sa nijaký dôvod, aby sa ľudia odlišovali názormi, ak by vášne nekresľovali ich spôsob videnia. Usilujem sa teda v sebe vykoreniť osobné zaujatosti a predsudky, aby sme boli prístupní pravde.
Pohodený akoby náhodou do jedného kútika zeme, pýtam sa sám seba, s akým poslaním som tam prišiel. Keď som sa narodil, jedna spoločnosť, jedna vlasť ma vzala do náručia, a tak či tak, podporovala moju existenciu s podmienkou, že jej splatím svojou prácou alebo peniazmi. Ľudia mi nepovedali: "Chceš byť jedným z nás?" Podrobili ma svojim zákonom. Nebol som pozvaný, ale prinútený. Sú všetky tieto záväzky správne alebo nie? Šiel som po tomto svete prirodzenou cestou? Ak nie, po ktorej som sa mal pustiť? Hľa, to sú vážne otázky, ktoré mienim vyskúmať. Môj osud zjavne závisí od dobrej alebo zlej povahy môjho Stvoriteľa. Záleží mi predovšetkým na preštudovaní tejto povahy. Pripúšťam, že odhalia človeku určité princípy, axiómy; to je dobrý skutok.
Komentáre