Konečne je ryba vo vode. Pláva si voľne medzi svojimi a dýcha vodný kyslík. Dorotka je v štúdiu. Po štyroch rokoch práce na všetkom, len nie na hudbe, po rokoch tápania, čo kde ako s kým, kedy, a najmä za čo, po celom tom čase písania textov v indických vlakoch a studených himalájskych hoteloch a komponovania v tých málo voľných chvíľach medzi všetkými mojimi pohybmi medzi kontinentmi, krajinami, domovmi, prácami, kamarátmi a životmi. Stačí. Sadnúť si na riť, dopísať refrény, nájsť kapelu, a spustiť Cubase. Vrátiť sa tam, kde som začala. Pred všetkým tým frmolom, herectvom, cestovaním a blúdením a trekovaním a manažovaním sirotincov a písaním článkov do .týždňa, pred tým všetkým bolo dievča, čo hralo na klavíri a písalo smutné pesničky. Kde je? Spí. Nezomrelo, len spalo tvrdým spánkom. Teraz, po rokoch v Nepále, v krajine nielen Himalájí, ale aj dobrého rocku, kvalitných muzikantov a umeleckej atmosféry, teraz sa prebralo, pretrelo si oči, sadlo si za klavír a tvorí. Je to ako vo sne. Hodiny za monitorom, za klávesami, za mikrofónom, v tme, vo zvukotesne a predsa sa cítim ako by som sa práve po dlhom čase nadýchla čerstvého vzduchu, ktorý síce reže pľúca, ale je to vzduch, ktorý som dýchala za mlada, za čias, keď nebolo nič iné, len klavír a ja a tá strašná bozdôvodná clivota. Teraz, v meste s najväčším prevýšením na svete, jazdí na terénnej motorke každé ráno do štúdia, aby sa vrátila tam, kde začala. Niekady jej cestou dôjde benzín, niekedy sa vybijú v štúdiu batérie, ktoré sa za súčasného nedostatku elektriny stačia nabíjať len 6 hodín denne a po zvyšok dňa musia držať nápor elektrických gitár a mikrofónov a počítačov a všetkých tých nápadov, čo sa za roky nazbierali a teraz sa derú von. V meste, kde sa nedá zohnať základný MIDI kábel, ale dajú sa zohnať ľudia, čo cítia hudbu ako nikto, a robia to s chuťou a láskou a napriek chudobe vôbec nie pre peniaze. V meste, kde treba už mať rukavice a poriadnu bundu, inak človeku na motorke vyfúkne aj dušu von z hrude a kde v noci svieti namiesto hviezd na nebi hora, nasvietená mesačným svitom. Na hviezdy na nebi už nie je pre ľadovce miesto. A vždy, keď idem v noci domov, ďakujem tým horám, že ma sem priviedli a že svedčia pre môj návrat. Návrat k sebe.
Očami Doroty Nvotovej
21.10.2012 20:07:30
:)
Komentáre