Život nás zabávačov je trudný. Problém tkvie v tom, že nás je o niečo menej ako televíznych programov, v ktorých hosťujeme alebo ich uvádzame. Potom to, vyzerá takto: pravidelný zábavný program sa vysiela raz do mesiaca. Do prvého dielu si zabávač-moderátor pozve zabávača-hosťa, spravidla toho najvýznamnejšieho zo všetkých zabávačov na okolí. O mesiac treba vyrobiť druhý diel. Ako hosť prichádza druhý najvýznamnejší zabávač. Môže sa stať, že sa opýta, prečo nebol ako hosť už v prvom diele. V takom prípade teba odpovedať, že prvý diel bol skúšobný a nevedelo sa, či sa vôbec dostane do vysielania. Ale tento druhý diel že je už definitívny. To druhého najvýznamnejšieho zabávača zvykne upokojiť a môže sa začať s prípravou. Príprava znamená, že zabávač, v tomto prípade druhý najvýznamnejší, by si mal spomenúť na rozličné veselé príhody. Nepríjemné je, ak si nevie spomenúť. Ešte nepríjemnejšie však je, ak začne rozprávať príhodu, ktorú už v minulom diele rozprával jeho kolega, najvýznamnejší zo všetkých zabávačov. V takej chvíli nemožno povedať "toto už minule hovoril..." (meno doplňte sami). Keby ste to povedali, mohlo by sa stať, že druhý najvýznamnejší zabávač sa zatne a povie "poriadku, ja nemusím hovoriť nič". To by bola katastrofa, pretože v programe je práve preto, aby niečo hovoril. Treba na to ísť od lesa. Dnes už ťažko použiť výhovorku, ktorá bola naporúdzi za totality: "To by nám nepustili!" Dnes pustia všetko. A na tých programoch to aj vidieť.
Ale odbočil som. Dobre zaberá otázka "nehovoril si toto náhodou minule u Andrásyho?" Druhý najvýznamnejší zabávač (z uvedeného akosi mimovoľne vyplýva, že to nie je Oliver) sa zahanbí (pretože sa nepamätá, čo kde kedy hovoril) a vymení príhodu za inú. Takto sa postupne vystriedajú v zábavnom programe všetci zabávači, a to ešte neprešiel ani rok od štartu. Čo teraz? Ešte je predčasné volať tam tých, čo tam boli už pred pol rokom. V zúfalstve sa začína experimentovať. "Poznám jedného inžiniera, s tým je strašná sranda," povie dramaturg a spomenie príhodu, ako inžinier, s ktorým boli spolu na vojne, zjedol na posedenie štyridsaťsedem vajec natvrdo. Inžinier príde na skúšku, je s ním naozaj veselo, rozpráva vtipy, ktoré sa nedajú použiť ani v komerčnej televízii v sobotu po polnoci. A keď sa začne nakrúcať, sedí ako zarezaný, nedostanete z neho ani slovo, nieto príhodu. "Je to pravda, že na vojne ste zjedli štyridsaťsedem vajec natvrdo?" pýta sa zabávač s úsmevom. "Štyridsaťpäť" odpovedá hosť a vidieť že má smrť v očiach, lebo je v zábere. Nuž čo, pridal som vám dve vajcia, od toho ešte nikto nezomrel," zažartuje zabávač. Hosť má na čele smrteľný pot a na tvári debilný úsmev. "Pesnička! skríkne zabávač a je z najhoršieho vonku.
Život nás zabávačov je trudný. Dopyt ďaleko prevyšuje ponuku. Čím je svet smutnejší, tým viac chcú byť ľudia bavení. Kto to má stihnúť?
Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
-------------------------------------------------------------------
Komentáre