6.7.2009
Pamätáte sa, čo bola komunálna satira? V päťdesiatych rokoch, ale aj neskoršie jej boli plné noviny. Vlastne plný satirický časopis.
Komunálna satira sa zaoberala bežnými nedostatkami násho života. Že napríklad nejde trolejbus. Pracujúci disciplinovane čakajú na zastávke a on nejde a nejde. Alebo že hosť si v reštaurácii objedná malinovku, čašník mu ju prinesie (pravdaže, tiež dosť dlho nejde) a hosť tesne predtým, ako sa chce schuti napiť, zbadá, že v malinovke je vlas. Alebo že referent v nejakom úrade, kde si zapisujú vaše dáta, píše na stroji jedným prstom. V päťdesiatych rokoch to nusel byť referent v úrade, nie príslušník verejnej bezpečnosti, hoci ani oni, esenbáci, nevedeli písať na stroji viacerými prstami. Lenže esenbáci boli nedotknuteľní.
Komunálna satira predstierala, že je satirou a že bojuje proti nedostatkom, ale mala prísne vymedzené pole pôsobnosti. Mohla si vziať ne mušku vrátnika v nejakom podniku, ale už nie riaditeľa v tom istom podniku. A tak ako boli chránení esenbáci, boli chránení aj komunistickí funkcionári, tzv. nomenklatúrne kádre, ľudia zvláštneho razenia. Pritom komunistická moc nevolala po ničom viac ako po kritike. Lenže funkcionári vzápätí po tomto zvolaní dodali, že kritika je dôležitá ale musí byť objektívna. Každý vedel, čo má pod tým rozumieť. Raz, pamätám sa, niekedy v sedemdesiatych rokoch vyhlásil šéf slovenských komunistov, že potrebujeme láskavú satiru. Láskavá satira, to je ako búrka, pri ktorej nezmoknete. Alebo futbal bez lopty. Skrátka nezmysel. Toto bol ten hlavný dôvod prečo sme so Satinským tzv. komunálnu satiru nemali v láske. Vlastne už slovo satira nás rozčuľovalo, lebo sme vedeli, že satira nemôže byť iná ako komunálna.
Keď sa to tak vezme, vychádzajúc zo svojej životnej skúsenosti, satira má zmysel najmä vtedy, keď je zakázaná. Vtedy je po nej hlad. V čase slobody už nie je taká vzácna, lebo nič nemusíte hovoriť v inotajoch, všetko môžete povedať naplno a bez rozpakov. Na to sú noviny a televízia. A komunálna satira, ktorá má ambíciu naprávať nedostatky? Tá je už celkom vedľa, keďže nedostatky niekedy nedokáže naprávať ani polícia. A predsa. Zažil som príhodu, ako vystrihnutú zo satirickej scénky minulých čias. V noci o pol dvanástej som zašiel do supermarketu. Nebudete mi veriť, ale chcel som si kúpiť klinčeky na vešanie obrazov. Už táto skutočnosť má silné humoristické dimenzie. Nemohol som vydržať do rána, musel som zavesiť obraz stoj čo stoj. Supermarket má výhodu, že je otvorený nonstop. Môžete prísť aj v noci o tretej a nakúpiť. Klinčeky som si vybral, ešte niečo k tomu, myslím, že kladivo a šiel som k pokladni. "Nemôžem vám to nablokovať, lebo na tom tovare nie je kód", povedala pokladníčka: "A kde je"? spýtal som sa naivne. Pokladníčka na to: "To vám povie služba pri tovare." A ja na to: "Tam nikto nebol." "A kto by tam tak mal byť o pol dvanástej v noci?" pritvrdila pokladníčka. "A je tu nejaký vedúci?" opýtal sa pán, čo stál v rade za mnou. Pokladníčka si ho premerala: "Akého vedúceho by ste chceli o pol dvanástej v noci?" Nadýchol som sa: "Keď už všetci okrem vás spia, prečo máte ešte otvorené?" Pokladníčka neodpovedala, zaskočil som ju.
Cestou domov som išiel okolo budovy, o ktorej sa vraví, že je tam bordel. Ktovie, či by ma obslúžili teraz o pol dvanástej v noci, pomyslel som si.
Tak toto je komunálna satira. Tých hore sa to nedotkne a predavačke je to jedno.
Zdroj: Milan Lasica Bodka 2, Forza Music 2009
------------------------------------------------------------
Komentáre